POETRY IN TELEGRAMS – I, Koheleth – My Point Records 2018

Priznám sa, že aj keď má gitarista Johny Štefeček so svojím projektom Poetry In Telegrams na konte už štvrté EP, v prípade aktuálneho „I, Koheleth“ ide o moje prvé stretnutie s jeho tvorbou. Teda na rovinu, o tomto jeho hudobnom decku som nemal ani potuchy, len som vedel že ide o šikovného gitaristu, ktorého som poznal akurát tak z krátkeho účinkovania v kapele FEELME. Friško som si teda prebehol jeho doterajšiu tvorbu, milo ma prekvapilo že spolupracoval a stále spolupracuje s Paulom Ortizom – že Vám toto meno nič nehovorí? No možno ho niektorí poznáte pod pseudonymom Chimp Spanner. Alter Ego tohto skvelého multiinštrumentalistu už sedem rokov nemá na konte nový album, až mám pocit, že Chimp Spanner je definitívne zapadnutý prachom. Ale späť ku Poetry In Telegrams, kde Ortiz ako hosť presedlal z bicej súpravy za klávesy (aj to len v jednej skladbe), aby bubenícku stoličku uvoľnil muzikantskému esu najvyššieho kalibru – Marcovi Minnemannovi. Len pre zaujímavosť, mimo Ortiza či Minnemanna si v Poetry In Telegrams v minulosti zabúchal aj Rakúšan Thomas Lang – žeby si Johny systematicky vyškrtával zo zoznamu všetkých niekdajších adeptov na bubenícku stoličku v Dream Theater (Lang, Minneman, Priester, Roddy)?

K hudbe samotnej – je to všehochuť pozbieraná z črepín progresívneho či alternatívneho rocku a nu-metalu. Aj napriek absentujúcim dunivým spodkom, ktoré väčšinou obstaráva veslo hrubostrunné, má nahrávka patričný groove. Úvodná vec „Lip Reader“ je skôr melancholického a pokojného rázu, pod ťahavým gitarovým riffom sa pán Minnemann pekne vyhráva s činelmi a Johny do toho pridáva precítený spev. Dvojka „Stoic“ je predsa len trochu odviazanejšia, človek si spomenie napríklad na prvý album Karnivool či posledné albumy Deftones, čo pripomínajú najmä podladené gitary. Trojka „Accidental Happiness“ tlačí na pílu ešte viac a to hneď v úvode, Johny ovzláštňuje skladbu rôznými gitarovými pazvukmi, a v druhej slohe Marco prídáva do rytmu pekne zapracovanú hajtku. Aj napriek veľmi jednoduchej stavbe skladieb sa hudba PIT veľmi dobre počúva. Je totiž zrejmé, že hlavný mozog projektu má songwriting veľmi dobre zmáknutý, nič sa nesnaží prekombinovať či nasilu prilepiť, čoho dôsledkom sa k poslucháčovi dostáva pokojne plynúci tok príjemnej muziky. Inštrumentálku „S+R“ má na svedomí určite Paul Ortiz, nesie totiž známky jeho rukopisu a silne evokuje jeho skladby ako „Galaxy Rise“ či „All Good Things“.  To najlepšie príde však na záver s „Mysteries“, umne striedajúcou zasnenú slohu so zase raz skvelými Minnemannovými bicími. Celé to vyúsťuje smerom k veľmi vydarenému refrénu.

Produkciu nahrávky si zase raz zobral na starosti u nás už nejaký ten rok zabývaný Roland Grapow. Páči sa mi, ako sa v mixe umne vysporiadal s chýbajúcou basou, čo dodalo nahrávke akýsi punc ľahkosti, až vzdušnosti. Po niekoľkonásobných vypočutiach mám dokonca pocit, že by basgitara akurát tak hudbu PIT zbytočne presýtila. Jedinú výhradu som mal spočiatku k Johnymu spevu, ktorý mi najprv nesedel, ale nakoniec sa to celé spolu s citlivou zaranžovanými skladbami a perfektným výkonom Minnemanna za bicou súpravou stmelilo v impozantný celok, ku ktorému sa budem veľmi rád vracať.

Hodnotenie 8/10