Report – Valašky a Budzogáne vol. 2 – MMC – Bratislava – 10.11.2018

Namiesto každoročnej Mikulášskej tancovačky sa tento rok uskutočnila v rámci turné Catastrofy a ČAD akcia „Valašky a Budzogáne“. V Randali sa naviac konal Revival večer. Priestory YMCA boli napráskané metalistami, punkáčmi, rockermi a inou háveďou (hehe). Máničky pred vchodom, vo vnútri, proste všade. Privítala ma samozrejme rada na lístky, ktorá sa však celkom rýchlo hýbala, takže za chvíľu som vošla do majestátnej sály. Na chvíľu som sa pozastavila nad tým, kedy som tu vlastne bola naposledy. Došla som na to, že už je to viac ako rok, čo som sem nevložila svoju nohu. Po stranách už bol nachystaný vyblýskaný merch všetkých kapiel. Predávali sa CD, platne, tričká, nášivky, odznaky, jednoducho radosť pre fanúšika. Po miestnosti sa ešte nepohybovalo nejako veľa ľudí, pretože všetci ešte boli vonku a tým pádom sa zväčšila rada na lístky. Dokončovali sa posledné úpravy, aby sa mohol začať večer, ktorý sa určite mnohým zaryje do hlavy.

Ako prvých sme mohli zočiť a počuť Human Humus z Popradu, ktorí hrajú grind-core. Pre mnohých návštevníkov to bola možno neznáma kapela, ale čo je lepšie pre UG kapelu, ako sa spropagovať na akcii takýchto rozmerov. V minulom roku sa síce táto popradská úderka ukázala v Randali v rámci Mikulášskej Tancovačky, no predsa len MMC je trochu iný priestor a aj poslucháči sa tu zišli z rôznych žánrov. Bola som celkom zvedavá ako im sadne veľké pódium. Už prvé tóny čisto inštrumentálnej predohry dávali tušiť, že zvuk bude výborný. Počas prvej inštrumentálnej skladby sa objavili všetci členovia, a až po skončení tejto „predohry“ sa na pódium postavil aj spevák – Ižďo. V miestnosti ešte nebolo až tak veľa ľudí, takže som si mohla dovoliť ešte aký, taký pohyb za ideálnym zvukom. Po úvodnej piesni nám v krátkosti predstavil aj Ižďo kapelu a niekoľkokrát pozdravil kamarátov pod pódiom, ktorí do Bratislavy prišli až z Popradu. Potom sa už len hralo a k takmer každej skladbe bol krátky predslov. Ak si spätne porovnám vystúpenie Catastrofy a ČAD, Human Humus pôsobil pri nich ešte trochu neobratne, hlavne čo sa týka pódiového prejavu. S výnimkou speváka, ktorý si pár krát udrel mikrofónom po hlave (ako má vo zvyku), všetci členovia stáli na svojich miestach a pôsobili trochu strnulo. Sústredili sa hlavne na hru a čo najlepšie podanie, čo im samozrejme nemám za zlé, pretože z tejto stránky nemám krivého slova. Ich vystúpenie poznačili aj malé technické problémy u gitaristu Andreja, s ktorými sa mu však podarilo vysporiadať a pokračovalo sa ďalej v našliapnutej vlne. Usporiadanie playlistu bolo rôznorodé, hrali sa staršie veci, no nezabudlo sa na skladby z Obligatory Struggle, posledného albumu. Keď už to vyzeralo, že kapela odíde, pridali naviac ešte posledné dve staré skladby. Za mňa mi sedí Human Humus viac na UG akciách, ale možno je to len nezvyk. V každom prípade, dobre a poctivo odohraný koncert, len mi trochu chýbala energia, ktorú som pri nich zažila na menších koncertoch. Už aj pri Human Humus sa tvoril menší pohyb v predných radoch, no väčšinou to zostalo len pri krátkych pokusoch.

Nasledovali zbojníci z Catastrofy so zeleným koňom apokalypsy…. Predtým mi však ešte dovoľte krátky exkurz. Písal sa rok 2007 (aspoň myslím) a v Devínskej Novej Vsi na štadióne sa začala písať história, moje prvé stretnutie s Catastrofy. Nabehli sme s kamarátmi do sály, ktorá pripomínala zašlé časy svojej najväčšej slávy z osemdesiatych rokov, keď bola celá vyblískaná. Duch predošlých dôb bol najviac vidieť na interiéri a pohároch. Na môj vkus sa už vtedy zišlo na tomto zašlom priestranstve viac ako dosť ľudí, ktorí prišli podporiť miestnu kapelu. Pamätám si, že som vtedy ako „staršia“ generácia pozerala, koľko novým mladých ksychtov sa tu zišlo. Catastrofy som počula po prvýkrát a snáď mi to teraz odpustia, ale nikdy by ma nenapadlo, že budú mať o niekoľko rokov koncert v preplnenom MMC. Vraciam sa teda späť do prítomnosti a s ťažkosťami sa mi podarí nájsť ako také miesto v zaplnenom priestore. Dostať sa do predných radov? Nie je šanca. Predné rady patria totiž mohutnému kotlu, ktorý sa hýbal od prvej skladby, až po poslednú. Staviam sa teda ad hoc, hlavne, aby som aspoň niečo videla. Zvuk sa mi naďalej páči a tak sa nechávam previesť všetkými notoricky známymi hitmi od Catastrofy. Ku každej skladbe má Boris (spev) nejaký predslov, pridáva dokonca aj vtipný príbeh (o brancovi). Boris ide na 100 percent, pobehuje po pódiu, komunikuje s publikom, dáva nám energiu. Jano (gitara) aj Mifo (bass gitara) drtia svoje nástroje, Beňo (gitara) už pomenej, pretože sa mu na koncerte v Brne zadarilo, a seklo ho. O nešťastnom osude Beňa sme sa dozvedali počas jedného z borisových predslovov, takže nie, nemám to zo zákulisných klebiet (heh). Ako už býva dobrým zvykom, veľká časť playlistu pozostávala zo Zbojníckeho tanca. Mali sme možnosť počuť overené hity ako „Kazimír, Na detskej oslave, Ančine cecky, Bastardi spoločnosti“…Samozrejme, neboli opomenuté ani skladby z nového albumu, za všetky spomeniem „Jebem vaše idoly a „Hurá vojna“ (tam bola ta historka o brancovi). Boris si počas koncertu zahral aj na fujare, ktorú mu doniesla a podržala „kapelná kurvička“. Ako býva zvykom u väčších kapiel, aj Catastrofy sa v jednom momente bez rozlúčky odpratali do zákulisia. Bolo však jasné, že nemôžu odísť bez prídavkov a ako posledná pieseň nesmela chýbať „Krik a beznádej“, ktorá ukončila celý set. Už sa budem asi opakovať, ale v súčasnosti patria aspoň podľa môjho názoru koncerty Catastrofy k jedným z najlepších a najenergickejších, ktoré na Slovensku môžete zažiť.

Večer sa blíži ku koncu, pretože pred nami je posledná kapela večera. Nad pódiom sa čnela veľká plachta s ústredným coverom posledného albumu – Bastard. „Hovädá a Hovadice“ zaznelo po odohraní prvej skladby a potom ešte niekoľkokrát počas večera. Pišta s rozprávaním problémy nikdy nemal a nebolo tomu inak ani tento večer. Už som spomínala, že dopredu som sa nevedela dostať? Tak ja len, že situácia sa počas ČAD nezmenila. Najlepší výhľad z miesta, kde som stála som mala na Valéra, ktorý bol so svojou mašinériou na vyvýšenom mini pódiu. Keďže som tento rok kvôli úrazu zmeškala takmer všetky festivaly, nemala som od minulého roku možnosť počuť live „Bastarda“ (naposledy pred rokom v Randali). Z posledného albumu sa prirodzene muselo zahrať niekoľko skladieb, spomeniem len niektoré – „Frustrovaný dojebaný nasratý, Plytký hrob, či Močiar“. Asi najťaživejšiu atmosféru sa podarilo urobiť v skladbách „Zlo som ja“ a v staršej „Démon samoty“. Dočkali sme sa však aj starších kúskov z albumov „Psia krv, Súkromná vojna“, ale nechýbal ani „Ťažký kov“ a „Čertova kovadlina“. Zvukovo a hudobne to bol asi najlepšie odohratý koncert ČAD-u, ktorý som za posledné roky zažila. Možno to bolo priestorom, možno dobrým zvukom a atmosférou. Nedá mi nespomenúť bass gitaru. Tento večer sme totiž mali možnosť vypočuť si dvoch hosťujúcich basákov. V prvej časti večera nám zahral Hulo (Testimony, Davová Psychóza….) a v druhej sa predviedol Kneží (Rozpor). Hulo do vystúpenia dával energiu a dušu, Kneží umenie. Na mňa osobne veľmi zapôsobilo práve podanie Knežiho, ktorý bol síce menej energický, ale za to po hudobnej stránke perfektne odohrané. Na Pištu som nemala veľmi dobrý výhľad, ale ako ho poznám, dával do vystúpenia všetko čo sa dalo aj nedalo. K umeniu Valera asi ani niet čo dodať, svoj nástroj ovláda s prehľadom a páčilo sa mi nazvučenie jeho bicích, ktoré nezneli umelo, ale hutne a surovo. Hoci ČAD už ma za tie roky nemôže prekvapiť, pretože je to jednoducho kvalitne odohraná muzika, ako som už spomenula, tento koncert sa mi zdal byť o triedu vyššie, ako doterajšie vystúpenia. Čo viac dodať? Myslím si, že všetko podstatné k vystúpeniu Čad som už spomenula.

Pripadá mi až neuveriteľné, že slovenské kapely dokážu pritiahnuť toľko pozornosti. Áno, aj Slobodná Európa máva vypredané koncerty v MMC, ale nalejme si čistého vína. Hrávajú ČAD a Catastrofy v slovenských rádiách (FM_Headbanger nepočítam)? Odpoveď myslím vieme, a o to viac je zaujímavý fenomén, že UG muzika, kam ČAD a Catastrofy ešte stále patria (viem, že mnohí teraz asi nebudú súhlasiť) sa stala natoľko obľúbená, že pritiahla do MMC až 850 platiacich ľudí. Toto všetko je však aspoň podľa mňa výsledok dlhého procesu, ktorý nebol vždy jednoduchý, no výsledok stojí za to! Len ťažko sa dokáže človek vžiť do kože hudobníkov, ktorí stoja na pódiu a pod sebou vidia ľudí, ktorí majú radi ich muziku. Ten pocit doprajem každej kapele, nech už to Catastrofy a ČAD prajete, alebo nie. Na záver využijem vetu, ktorá znie v origináli trochu inak – „s hudbou k svetlejším zajtrajškom“! Vidíme sa na ďalší rok.

Fotografia požičané od Martin Mayer, ktorý fotil pre Metalirium.

Pre viac týchto úžasných fotiek pozrite sem :)

Avatar photo

Autor: Mrtvolka

Zdieľaj