Tretia nahrávka žilinskej Agresie nesie názov „Exil“ a…povedzme si to na rovinu – výborná práve nie je. Niežeby kapela nevedela prísť s nejakým nosným nápadom, povedzme že aj riffy sú miestami celkom chytľavé, ALE…
Celý album je ukážkovým príkladom „DIY gone wrong“. Popritom nejak neviem kde nastala chyba, pretože pri počúvaní predošlého záseku „Eugenika“ sa mi nezdalo, že by bol zvuk takto zprznený, prepálený a výkon kapely (a teraz fakt sorry) krivý. Niežeby v prípade EP „Eugenika“ išlo o nejaký svetoborný materiál, popravde ma ich variácia na muziku pána Cavaleru nijak nenadchýnala, ale to bude asi tým, že samotný pán Cavalera už 10 rokov nič normálne nevydal. Na druhú stranu však bolo treba uznať, že Agresia svojpomocne dosiahla relatívne obstojný výsledok – najmä zvuková stránka bola čitateľná. To sa však netýka tohtoročného „Exilu“. Gitary znejú ako keby niekto zabudol ku gitarovej hlave pripojiť aj bedňu, teda kruto povedané – ako včelí úľ. Bicie sú niekde dole utopené pod prehúleným bzukotom gitár a niekedy to znie, ako keby išli úplne mimo. Počuteľné je to už v úvodnej „Narkománií“, kde by na chvoste slohového riffu mali isť gitary a bicie chirurgicky presne, avšak už na prvé vypočutie znejú rozhádzane. „Mŕtvy Les“, ak si teda odmyslím strašný zvuk, začína vcelku vydareným riffom a ak si odmyslím aj úsmevne naivné enviro posolstvo textu so skvostmi ako „potokom tečú slzy miazgy“, tak má skladba aj vcelku dobre zoštelovanú kompozíciu. Tu sa dostávam k hlavnému problému – celý album by znel inak, keby sa chlapci z Agresie radšej pokúsili zveriť do rúk producentovi mimo kapely – niekomu kto by ich v štúdiu poriadne vytrápil a nedovolil, aby sa do výsledného produktu dostali chyby ubiehajúce od metronómu na sto honov. Žilinský groove/thrash po skladateľskej stránke totiž funguje a mohli sme mať čo do činenia so solídnou nahrávkou, ktorá nemusela následkom zlého DIY skončiť niekde v kategórií „v roku 1993 by to bolo na slovenskú scénu v pohode“. Najkrivšie však na poslucháča pôsobí singel „Ouroboros“, teda „náš rob či ros“, kde úvodný riff ide tak mimo oproti tepu bicích, či naopak, že je takmer nemožné to prepočuť. Aby som však len nekritizoval, tak growling obidvoch vokalistov je zrozumiteľný, najmä hrdelný rev basáka Martina Košu by kľudne mohol byť raz tam, kde kedysi bol zemetras Jana Chrisa de Koeyer (Gorefest). Najpočúvateľnejšou skladbou je teda jednoznačne „Panoptikum“, kde kapela šliape vcelku presne a ešte „Svorka Vlkov“. V textoch by som bral viac nadhľadu, než stokrát otrepanú metaforickú temnotu o tom ako je všetko na hovno, ako je človek to najväčšie zlo. Avšak nejak extra strhávať body za to nemá zmysel. Je to skôr vec toho či Vám takéto lyrické vyjadrenie sedí alebo nie.
Takže zhrnuté – potenciál tu je, ale nemôžem ísť s hodnotením vyššie – jednak kvôli šlendriánskemu zvukovému obalu nahrávky, kvôli šmatlavému prevedeniu inak vcelku dobre zložených skladieb a už vôbec nie kvôli tomu, že keďže treba podporovať lokálnu scénu, tak zažmúrim jedno, druhé oko či rovno všetky zvierače. Treba podporovať kapely na lokálnej scéne, ktoré znižujú, ak nie rovno dobehli náskok zahraničnej UG scény. Agresia sa na „Exile“ uberá skôr opačným smerom. Ja im to neberiem. Verím že ich hudba, ktorú tvoria a hrajú, baví. A fakt že niekoho baví vlastná tvorba považujem za samozrejmosť, bez toho to vlastne ani nejde. Samozrejmosťou však nie je, že ma to musí baviť počúvať. Výsledok totiž mohol znieť lepšie. Nepomerne lepšie!
Hodnotenie 4/10
