Report – Winter Masters of Rock 18´- 1. 12. 2018, Hala Euronics, Zlín

Prvý deň posledného mesiaca roka a celkom prituhlo. V Hlohovci dokonca snežilo. Ale ja som si to nasmeroval o kúsok ďalej za hranice. V Zlíne som nebol asi 5 rokov a lákadiel sa tentokrát celkom nahromadilo. Pre mňa síce bol najväčším ťahákom Sodom s kompletne prekopanou zostavou ( vrátil sa Frank Blackfire ), ale v rámci Headbangers Ball Tour sa tu ukázali aj Exodus, Death Angel či Suicidal Angels. Mimo toho v lineupe svietili aj mená Cradle of Filth, Nazareth ( tí boli v súpiske trošku ako päsť na oko, ale prekvapili… k tomu sa ale dostanem ), Sirenia, Visions of Atlantis, Dark Gamballe a Worry Blast. Ono, človek si uvedomí, ako je to super, keď má známych a kamarátov naprieč celým Slovenskom a priľahlom okolí a nemusí sa raz za čas trmácať sám na akcie. Prilepil som sa v Trenčíne teda k borcom z Liptova, ktorí ma vyslobodili z vestibulu vlakovej stanice, kde už moje slúchadlá zvádzali márny boj s uškriekanými deťmi, behajúcimi okolo mňa, ako keby tušili, že treba robiť mosh, keď mi v ušiach hrajú thrashové legendy. Asi zjedli ráno veľa cukru, no nič.

Keďže sme sa museli ešte ubytovať, nestihol som úplný začiatok koncertného maratónu. Čiže kapelu Worry Blast som vôbec nestihol a z Dark Gamballe som zachytil myslím, že jeden song. Plne pripravení som bol až na grécku thrashovú mašinu Suicidal Angels. Nicka a spol. som ešte naživo nevidel a musím uznať, že ich energické podanie thrash metalu ( aj keď archaicky zakopané v druhej polovici osemdesiatych rokov ) má čosi do seba. Každým novým albumom rastú a skúseností už majú nabraných neúrekom. Obecenstvo im zobalo z ruky a kotol neustával. K čomu nabáda napríklad taký song Moshing Crew. Thrasheri dostali prvý chod z bohatého menu toho dňa a spokojne si odišli na pivo.

Následne prišlo k výmene stráží. Thrasheri zmizli a objavilo sa mnoho symfonikov a milovníkov melodickejších vecí. Ja som pôvodne chcel ísť na obed, ale keďže sa kvôli total plnému podniku takmer hodinu pri mne čašníčka neukázala, vyriešil som to teda iba narýchlo nejakým burgrom. No záver Visions of Atlantis som ešte stihol, ale popravde tento niekoľkonásobný vývar z Nightwish mi teda po chuti nebol. Jediným plusom je sympatická speváčka, ale ja zase od koncertu očakávam aj niečo, čo ma hudobne osloví. Mňa síce ich set nechytil, ale publikum vyzeralo byť spokojné.

Meno Sirenia mám uložené v hlave už veľmi dlho, ale tento štýl si dáva slušnú obkluku okolo mňa. Dali by sa strčiť spolu s predchádzajúcou kapelou do jednej škatuľky, ale Sirenia mi prišla o kus zaujímavejšia. Drsnejší prejav, nápaditejšie motívy a tak nejak z nich sršala väčšia charizma. Síce nič čo by ma položilo na lopatky, ale miesto toho aby som sa iba prehraboval v merchi, som sám seba pristihol ako si podupávam nohou do rytmu a to je dobré znamenie.

Z Nórska sa presúvame do slnkom zaliatej Kalifornie a nad halou Euronics začína poletovať anjel smrti. Death Angel nikdy nepatrili k úplným topkám v thrash metale u mňa, ale po tomto koncerte to zrejme prehodnotím. Tá energia, ktorá išla z pódia… uveril by som, že kapela hrala unplugged a celú aparatúru poháňali iba tým, že proste prišli a začali sa hýbať. Po celom večeri veľa ľudí práve o nich hovorilo ako o vrchole celého festivalu. No minimálne nasadili latku tak vysoko, ktorú nasledujúce kapely už iba vyrovnávali. Keď sa zabrúsilo k debutovému albumu Ultra-Violence, napríklad v podobe skladby Kill As One, mal som pocit, že provizórnu podlahu z palubovky proste vytrhnú. Skvelý set.

Nastal čas na kapelu, kvôli ktorej som do Baťovho mesta meral cestu. Keď niekedy v prvej polovici roka prišla správa, že Angelripper vyhodil Bernemanna a Makku, nevedel som čo si o tom myslieť. Minulý rok som ich videl vo Viedni a podali tam skvelý výkon. Ale keďže sa ukázalo, kto ich nahradí, tak tieto náhrady sa ukázali byť viac ako adekvátne. Za bicie usadol obor Stefan „Husky“ Huskens ( Asphyx, ex-Desaster ), pre mňa no name Yorck Segatz ako gitarista, no a po prvý krát majú Sodom gitary dve, pretože sa vrátil aj stratený syn, Frank Blackfire ( Assassin, ex-Kreator ), ktorý so Sodom nahral kulty ako Persecution Mania a Agent Orange. Celej scéne dominoval výjav práve z Persecution Manie, teda taký ten postapokalyptický vojak. Tentokrát zdvojený. Začalo sa inštrumentálkou z už spomínaného druhého albumu a plynule sme prešli ku Christ Passion. Mimo dvoch aktuálnych skladieb z Ep Partisan ( teda titulná Partisan a Conflagration ) sme sa v playliste nedostali za tretí album. Čo samozrejme chápem a aj sám Angelripper hovoril, že chcel viac hrávať klasické songy. Aj keď mne chýbali hymny ako Napalm In the Morning, The Saw Is the Law, Tombstone… Zase som bol ale rád, že si môžem zahulákať pecky Outbreak of Evil, Blasphemer a ďalšie. Neviem, či som si to všimol iba ja, ale Angelripper mi prišiel trochu unavený, hádam žiadne zdravotné problémy. Za to na Blackfireovi bola vidieť úprimná radosť z hrania a tak trochu si pre seba ukradol pozornosť. Chcel by som ešte zmieniť, že druhá gitara k nim nesmierne sedí a výsledný zvuk to krásne zhutnilo. Na úplný záver punková víchrica Bombenhagel a bolo vymaľované.

Opäť sa vrátime do Bay Area. Po druhý krát som tento rok narazil na Exodus. Síce stále bez Garyho Holta, ktorý má svoje povinnosti u Slayer, ale myslím, že to nikomu nejak extra nevadilo. Spustili s Bonded by Blood a kotol sa už do konca nezastavil. Publikum ich doslova žralo. Zetro niekoľko krát zopakoval, že toto bude old school set a tak nezaznelo nič z éry s Robom Dukesom a žiaľ ani z nedocenených albumov z 90. rokov Impact is Imminent a Force of Habbit. Snáď sa toho niekedy dočkám. Vsadilo sa teda na tie najklasickejšie skladby z ich repertoára, okrem jednej výnimky. Tou bola nie tak veľmi známa skladba Impaler z comebackového albumu Tempo of the Damned. Inak bolo všetko v tradičných koľajách, vrátane Wall of Death behom Strike of the Beast. Veľmi milým momentom bolo, keď si Zetro a Lee Altus všimli malého prcka na pleciach zrejme svojho otca. Malý chlapec mal so sebou detskú gitaru a riflovku s nášivkami. Maličkého teda vytiahli na pódium, kde si brnkol na Altusovu gitaru a od Toma Huntinga vyfasoval bubenícku paličku. Dojatie sa tak nejak znieslo na celú halu.

Prišiel čas na kapelu, ktorá v lineupe pri Sodom či Cradle of Filth pôsobila jemne povedané, bizarne. Opäť prišla zmena v osadenstve publika, metalisti ustúpili do pozadia a dopredu sa dostali staršie ročníky, eventuálne zaľúbené páriky. Nazareth ale oslavujú 50 rokov na scéne, čo je až neuveriteľné číslo. Z pôvodnej zostavy zostal síce už iba basák Pete Agnew, napriek tomu musím uznať, že ma prekvapivo hudobne bavili. Pri ich predstavení som si uvedomil, že poznám od nich iba tri skladby. Samozrejme Love Hurts, Dream On aj This Flight Tonight zazneli. Nesledujem nejak detailne situáciu okolo nich, iba som vedel, že Dan McCafferty pred pár rokmi odišiel z kapely kvôli vážnym zdravotným komplikáciám. A tak som vlastne ani nevedel, kto ho nahradil. Náhradou je chlapík počúvajúci na meno Carl Sentance a myslím, že svojím hlasovým prejavom je skvelou voľbou. Neustále hláškujúci a vtipkujúci, ihneď si získal moje sympatie. Určite poznáte film Life of Brian od Monty Python. Svojimi pohybmi a výzorom mi nesmierne pripomínal Erica Idlea, ktorý v tomto film hrá žobráka, ktorý je nahnevaný na Ježiša, pretože ho zbavil lepry, čím prišiel o jediný zdroj príjmu z milodarov. Ale späť ku kapele. Naozaj nemám čo vyčítať a nielen pre mňa sa stali nakoniec príjemným prekvapením tohto festivalu.

Mierili sme do finále. Starí rockeri ustúpili a na plac sa prirútili upíry, vlkodlaci a iné temné bytosti. Pódium obsadili britskí ( aj keď z jednej tretiny moravskí ) Cradle of Filth. Boli síce písaní ako hlavná hviezda večera, ale to je samozrejme na každom jednom ako to vníma. Ja som Cradle naposledy videl v januári v Bratislave spolu s Moonspell, kde predviedli vcelku fajn výkon. Bolo to ale podobné aj v Zlíne? Bolo. Aj keď dúfal som, že trochu prekopú setlist, ale ak ma pamäť neklame, tak zahrali presne to isté ako pár mesiacov dozadu, pár kilometrov východne. Pretože tento rok oslavujú 20 rokov od vydanie jednej zo svojich klasík Cruelty and the Beast, zazneli z tohto albumu Beneath the Howling Stars a Bathory Aria. Dani nezabudol na príhodu, ktorá sa odohrala, keď tu hrali naposledy. Vtedy prišlo klávesáčke nevoľno a kapela vtedy nedohrala svoj set. Tentokrát sa našťastie nič také nestalo. Aj keď sa ukričaný tajtrlík Dani snažil získať pozornosť pre seba ( charizma mu nechýba, dokonca aj hlasovo to bolo v poriadku ), najviac ma bavilo sledovať gitaristu Richa Shawa. Svojim líčením mi pripomínal drevenú bábku z nejakého divného pandemónia. Pohybmi ála Tanec sv. Víta ako by sa snažil odletieť na najbližší čarodejnícky sabat. V prídavkoch sa dostalo na známe fláky Nymphetamine, Her Ghost in the Fog, či From Cradle to Enslave. Možno je škoda, že kapela končila svoj set až niečo po jednej v noci, pretože ku koncu už bolo publikum značne preriedené, napriek tomu, že podali dosť dobrý výkon. Ale zhruba trinásť hodinový hudobný maratón dá zabrať aj tým najvytrvalejším.

Ja som sa s mojou partiou po poslednej kapele odobral na ubytko. Aké je teda sumárum celého tohto hudbou nabitého dňa? Rozhodne to stálo za to merať cestu zase raz na Moravu. Nezmienil som kvalitu zvuku, pretože som nejaký výrazne zlý zvuk nezaznamenal a aj po tejto stránke som bol spokojný. Vypredaný koncert, napriek tomu sa nikde netvorili výrazné rady ( až na bar dolu pod halou ), takže naozaj nemám čo vytknúť.

 

 

 

Mrkva

Autor: Mrkva

Zdieľaj