Beton/Roxor – Bufet na Nivách/Roxor – Heavy Metal Vomit Party, 2018

Niekedy cez leto mi zamával na rozlúčku môj gramofón. Zomrel, bol kaputt, finito… Proste odišiel na miesto, kde mu už bude lepšie. Lepšie nebolo mne, pretože som si z festivalov doniesol veľa vinylov, na ktoré mi iba tak smutne sadal prach na poličke. Prešlo iba pár dní, kedy som si začiatkom roka zohnal náhradu a už sa mi dokotúľali nejaké okrúhle asfaltové čudá na recenziu. Asi najznámejším z tejto kôpky, boli kapely Beton a Roxor, ktoré dali dokopy splitko. Tento album by sme tak komplexne mohli pomenovať železobetón. Nie iba preto, že by kapely svojimi menami do toho zapadli, ale napriek tomu, že ide o splitko, tak materiál drží pevne pokope.

Prvé štyri skladby patria Betonárom z Bratislavy. Na scéne majú svoje renomé a aj ja som si nedávno v Nitre potvrdil, že čo sa týka živého vystupovania, patria medzi to najlepšie, čo ponúka priestor na sever od Maďarska a na juh od Poľska. Samozrejme, kto ich poznáte viete, že znejú ako keby sa nejaká death metalová kapela Made in Sweden vrhla na punk a z tejto svojej charakteristiky neuhýbajú ani o nanometer. Ako keby sa rozložený virtuóz na xylofón vyhrabal z hrobu a doprial si ešte posledné vystúpenie na svoj obľúbený nástroj. Ten chrastivý, zlovestný zvuk neogabeš!

Čo ma pri nich ešte baví, sú ich texty. Neberú sa príliš vážne (Warpaint z bambína – frajerina, napr.), alebo na tomto albume skladba F.O.A.D. (vlastne cover od Black Uniforms), ktorá je v maďarčine (aspoň teda myslím, nie som veľmi zbehlý v jazykoch). Ale ak je treba, tak brnknú aj na vážnejšie spoločenské témy, ale podané s ich dávkou sarkazmu. Hovorím o poslednej piesonke Slavianska káva.

V konečnom dôsledku treba uznať, že sa im táto štvorica songov nadmieru podarila.

Obraciam čiernu plastovú placku a z druhej strany sa mi ozývajú Roxor a taktiež susedov pes, ktorý nebude zrejme patriť k fanúšikom tvrdej hudby. Musím povedať, že Beton sú mi o čosi bližší a Roxor nemám až tak zmapovaných, ale asi je na čase to napraviť, pretože tento Roxor mi prebil hlavu a veje na ňom vlajka s logom kapely, ako v texte skladby jednej známej kapely zo Svätého Jura. Keď sa spustil ten rámus, cítil som sa ako ten pápež, alebo kto to je na obale (cirkevnícke hodnosti sú pre mňa španielska dedina), na ktorého si brúsia zuby medveď a hyena. V porovnaní s Betonárskou stranou, sa celou touto polovicou nesie výraznejšia basa a to má Mrkvička rád. Roxor som mal vždy zafixovaných, ako punkovú (a príbuzné štýly) kapelu. Ale tu miestami počujem aj napríklad black metal (skladba Črepiny), ktorý je tam vkusne zasadený do celku. Z celku ma najviac baví Mŕtva budúcnosť. Pri refréne Komplot na ľudskosť – Mŕtva budúcnosť si až tak v duchu hovorím, aby si spevák odpľul, ale to by zmizla tá krásna zachrípnutosť (rovnajúca sa švédsky ladeným gitarám, podobne ako kolegov zo strany A).

Čo sa týka textovej náplne, tak tu nejaký vtip budete hľadať asi márne. Z každého slova sála nasratosť a kritika k tomu jednému živočíšnemu druhu, ktorý sa sám svojvoľne menoval za korunu tvorstva. Takže nejakému náhodnému nezasvätenému poslucháčovi sa tieto texty asi príjemne čítať nebudú, Ale hold, keď vám niekto niekedy ukáže váš vlastný obraz, tak to aj zabolí.

Ako to celé zhodnotiť? Medzi Beton a Roxor by som dal znamienko rovná sa. Každá kapela ponúka čosi vlastné, ale aj tak je tam cítiť žánrovú spriaznenosť. Niekto sa možno prikloní na jednu, alebo druhú stranu, mňa však bavia obe. Howgh.

Mrkva

Autor: Mrkva

Zdieľaj