H. R. Giger – Spojovník medzi temnotou a pôžitkom

Pred pár týždňami uplynulo už 5 rokov odvtedy, čo odišiel na večnosť Hans Ruedi Giger. Myslím, že v metalovej subkultúre je to meno, ktoré asi ťažko mohol niekto obísť, hlavne kvôli jeho prácam pre viaceré kapely, resp. kvôli prácam, ktoré si mnohé kapely zobrali za svoje. Práve kvôli tomuto vznikol tento článok. A aj preto, že ja mám k jeho dielu kladný vzťah, pretože niektoré jeho výtvory zdobia moje telo vo forme tetovaní. Venovať by som sa tu chcel jeho vplyvu na vizuál hudobnej scény, ale samozrejme sú aj veci, ktoré sa pri tomto človeku obísť nedajú. Takže sa na to vrhnime.

Mechanický chlad industriálnych prostredí. Desivé výjavy zo zlých snov. Obscénne podaná erotika, krížená s okultizmom. Čosi takéto môže nezainteresovaný človek vidieť v diele tohto švajčiarskeho mága. Ako sám povedal v jednom rozhovore, on sám tam temnotu nevidí, všetko záleží od uhla, ako sa človek na danú vec pozerá. A mal pravdu. Ja osobne tam nájdem kvantum inšpirácií a každý jeden jeho obraz, alebo skulptúra, na mňa dýcha nesmiernou dávkou charizmy. Čo malo teda na tohto výstredného chlapíka vplyv? Narodil sa v roku 1940, čiže besnenie 2. svetovej vojny ho do určitej miery zasiahlo. Z umeleckých vzorov vo viacerých rozhovoroch spomína Salvadora Dalího a Hieronyma Boscha. Ak sa človek poriadne zahľadí, tak tam nádych majstrovstva oboch týchto pánov nájde. Najmä takú šialenú obskúrnosť druhého menovaného. A teda myslím si, že aj samovražda jednej jeho priateľky (ktorej tvár sa údajne objavuje na viacerých jeho výtvoroch) musela u neho zanechať výraznú stopu, pretože podľa jeho vlastných slov nemohol dlhší čas vôbec tvoriť a z tejto beznádeje ho vytrhla až práca pre film Votrelec. Tu sa dostávame k jeho najslávnejšiemu projektu. Myslím, že je to relatívne známy príbeh, tak iba v skratke. Ridley Scott hľadal design monštra do jeho filmu, keď sa mu dostala pod ruku kniha Necronomicon (reč je samozrejme o Necronomicone od H. R. Gigera, nejde o bájnu okultnú knihu, spomínanú v Lovecraftovskej mytológií, aj keď tento ďalší uletený chlapík z mestečka Providence musel byť do istej miery taktiež studňou inšpirácie pre Gigera) a zahľadel sa do postáv biomechanoidov, z ktorých nakoniec vzišiel finálny obraz Xenomorpha ako takého. Za prácu na tomto filme obdržal Oscara za špeciálne efekty, ktorého neskôr vrátil (k tomu sa dostanem). Taktiež sa dá povedať o Gigerovi, že je pionierom v tvorbe technikou airbrush. Práve v tejto technike sa úplne našiel a dodal tým svojej tvorbe charakteristický odér. Je trochu smutné, že v posledných rokoch života už prakticky jeho tvorivosť bola na bode mrazu. Napriek tomu zanechal výraznú stopu v umeleckom svete.

No a ak sa chcete pokochať Gigerovými dielami naživo, tak sa zahrám na takú malú cestovnú kanceláriu. Vo švajčiarskom Gruyeres, niekoľko desiatok kilometrov od Berna, nájdete Gigerovo múzeum. Na krásnom hrade. A kúsok odtiaľ môžete navštíviť aj jeho bar. Takže tip na výlet ako vyšitý. A keď už tak odporúčam, tak ak chcete nahliadnuť trochu do života tohto výstredného, napriek tomu neuveriteľne kreatívneho človeka, tak sa poobzerajte po dokumente H. R. Giger Revealed.

To by sme mali a pretože sme hudobný portál, tak sa konečne dostávam k tomu, kvôli čomu som tento článok začal písať. Ako som už spomínal, tak v Gigerových dielach sa zhliadlo množstvo kapiel. Možno to niekoho prekvapí, ale neboli to iba death a black metalové kapely, ktoré si ocajchovali svoju diskografiu s coverom s tromi iniciálami. V roku 1973 vydala progresívne rocková trojica Emerson, Lake & Palmer album Brain Salad Surgery (tu ale zase názov albumu má čosi do seba aj pre death metalistov a grinderov). Z obálky tak na vás svojim prázdnym pohľadom hľadí lebka, ktorá nesie jasné črty Gigerovej tvorby.

Satan I. Kto vie, čo sa skrýva pod týmto názvom bez použitia vyhľadávača, získava zlatého Bludišťáka. Alebo vlastne ani nie, keďže ide o jedno z najznámejších diel švajčiarskeho Temnopána. Gigerovi krajania Celtic Frost, ktorí už mali za sebou prerod z Hellhammer a dve Ep-čká sa dočkali v roku 1985 debutu To Mega Therion a stvorili kultovú klasiku, ku ktorej sa hlásia muzikanti naprieč žánrami. Za skvelým ohlasom tejto dosky určite nemalou mierou stojí aj provokačný obal, kde si Satan urobí z chlapíka, ku ktorého milým koníčkom patrí premieňanie vody na víno, prak. Celtic Frost sú minulosť a po smrti Martina E. Aina už z bájneho Tartaru metalového sveta nevylezú, ale Tom G. Warrior drží odkaz vo forme bandy Triptykon (okrem toho môžete v lete naraziť na jeho live prevedenie klasík z pera Hellhammer, napr. na Brutal Assaulte). A práve Triptykon rozvíjajú aj naďalej odkaz Gigera vo forme obalov svojich albumov. Eparistera Daimones (tento cover použili taktiež aj americkí death/black metalisti Order from Chaos na svojom albume Stillbirth Machine z roku 1992) a Melana Chasmata. To sú dva albumy na ktorých Giger žije aj naďalej a predáva svoje dielo medzi súčasníkov.

Z krajiny syrov, čokolády, nožíkov s akými sa oháňal McGyver a samozrejme H. R. Gigera, sa presúvame cez Lamanšský prieliv na Britské ostrovy. Od roku 1986 v Liverpoole trojica výrastkov Jeff Walker, Bill Steer a Ken Owen (ku ktorým sa pridávali a zase od nich odchádzali rôzni hudobníci) pod menom Carcass pitvala, masakrovala, vykrádala márnice (v teoretickej rovine samozrejme) a slovníky s lekárskymi termínmi. V roku 1993, dva roky po neskutočnom albume Necroticism – Descanting the Insalubrious, prišiel zlom v podobe albumu Heartwork. Z grindovej kapely prišiel prerod k melodickému death metalu, čo niektorí fanúšikovia niesli ťažko (aj keď nie až tak, ako pri ďalšom albume Swansong, ktorý sa našťastie nestal labuťou piesňou, aj keď dlhé roky to tak vyzeralo). No ale zrejme ste sa dovtípili prečo tu spomínam „Zdochlinu“. Obal Heartwork poznačil H.R.G. Pôvodné dielo nesie názov Life Support a je to taká zvláštna parafráza na symbol mieru a pacifizmu, kde je vrhnutá chrbtica a nejaké tie končatiny. Proste klasický Giger.

Keď sa začiatkom osemdesiatych rokov odlomil úlomok z lebky maskota punkovej legendy The Misfits, v podobe speváka Glena Danziga, znamenalo to (dočasný) koniec pre kapelu. Glen Danzig sa dal na sólovú kariéru a vystríhal matky, aby mu deti nekrížili cestu (asi najväčšia hitovka Mother). Vytvrdol, ešte viac potemnel a zhliadol sa v temnom doom/heavy metale. Prišiel rok 1992 a tretí album Danzig III: How the Gods Kill. Na obale tohto albumu hviezdila opäť práca H. R. Gigera. Išlo o upravenú verziu maľby Meister und Margeritha, inšpirovanú Bulgakovovým románom. Nešlo o jednorázovú spoluprácu. Giger upravil lebku, Danzigovho maskota (nazvime to tak) do svojho svojského štýlu na single ku skladbe Dirty Black Summer.

Ostaneme ešte na chvíľku v punkových vodách. Už som spomínal, že takmer celá umelecká Gigerova kariéra proste niesla znaky kontroverzie a vzbudzovala nie vždy kladné emócie u nezasvätených. Ale tak to v umení proste chodí. Svojho času urobilo celkom haló, keď Dead Kennedys (apropo môžete na nich naraziť 21. 6. v bratislavskom Randal Clube) umiestnili do vnútra svojho albumu Frankenchrist z roku 1985, obraz s názvom Penis Landscape. Zrejme už podľa názvu vám asi bude jasné, kde bol kameň úrazu. Objavili sa hlasy, že ide iba o bezduché šírenie pornografie. Giger obvinenia odmietal a ako nesúhlas a na znak pohŕdania z nepochopenia jeho diela, vrátil Oscara.

Späť k náručiu milosrdnej smrti. Ktorá európska krajina dala death metalu svoj asi najklasickejší zvuk? Správne, smerujte svoj pohľad na sever starého kontinentu, do Švédska. A aj tu mal prsty majster Giger. Zahrabeme v archívoch a dostaneme sa k letopočtu 1990 a mestu Finspång. Tu pomaličky vznikala pod patronátom hudobného génia menom Dan Swanö, banda Edge of Sanity. Skôr ako to perfekcionista Swanö dotiahol do technickej dokonalosti na neskorších kultových albumoch, tak v roku 1990 vzniklo surové, agresívne demo The Dead. Design tejto trojskladbovej (The Dead, Angel of Distress a Impulsive Necroplasma) kazety zdobil výjav z chorobomyseľnej Gigerovej hlavy – Poltergeist II – The Great Beast P13. Nejaký hnidopich by tam zrejme videl Xenomorphove ústa v detaile, ale ide o komplexnejšie dielo, ktoré nie je celé zachytené na obale.

Okrem Škandinávie je za jednu z európskych bášt tvrdej hudby tradične považované Nemecko. A akoby to bolo, keby aj tu nemal Giger odtlačok na nejakom klasickom albume kultovej kapely. Atrocity patria bezpochyby medzi kapely, ktoré formovali scénu ako takú, aj keď sa ani trochu nebáli štýlových odbočiek, či niekedy to môže pôsobiť ako až spiatočiek, či slepých uličiek. Ale ich debut bol čistokrvný death metal ako noha (amputovaná). Hallucinations možno nebol taký originálny ako nasledujúce dva albumy Todessehnsucht a Blut, ale ako debutový album zabíjal všetko živé vo veľkom akčnom rádiuse. Na obale sa nám predstavuje „čosi“ pod názvom Hommage an S. Beckett I. Tu je zase vidieť inšpirácia Salvadorom Dalím. Teda aspoň moje doráňané oko ju tam vidí.

V deväťdesiatych rokoch Giger vlastne prestal maľovať a začal sa výraznejšie venovať sochárstvu. Medzi jednu z jeho najslávnejších skulptúr, teda aspoň medzi hudobnými fanúšikmi, patrí stojan na mikrofón pre Jonathana Davisa, speváka Korn. Tento nápad skrsol v hlave jedného z Davisových priateľov, ktorý vedel, že je veľkým obdivovateľom Gigerových prác. Gigerovi sa hudba Korn zapáčila a tak po jednom koncerte prebehol medzi nimi telefonický rozhovor, kde Davis nechal Gigerovi voľnú ruku, iba mu pripomienkoval, že stojan má byť plne funkčný, biomechanický a čo najviac erotický. Gigerovi zrejme nebolo viac treba vedieť, pretože vytvoril naozaj jedinečný kúsok umenia. A tak od roku 2001 (ak sa teda nemýlim) je pevnou súčasťou live performance kapely Korn aj stojan s telom nahej ženy.

Toľko teda z mojej strany. Výpočet albumov, kde sa mihol nejaký obraz od H. R. Gigera je podstatne väčší a o niektorých kapelách sa vo veľa prípadoch už nedá ani veľa zistiť. Veľa motívov sa opakuje, ako napríklad The Atomic Children, Li I, Li II, Birth Machine atď. Možno niekedy ani nie veľmi v súlade s autorskými právami, ale čo už. Tie ktoré sa mi podarilo vypátrať nájdete pod článkom. Záverom chcem dodať, že nie som totálnym puntičkárom. Veľa vecí o umeleckej kariére maestra Gigera viem, veľa vecí som sa dozvedel pri aktuálnom hľadaní materiálov pre tento článok z rôznych rozhovorov, dobových článkov a podobne. Ale ak sa niekto vyznáte viac a máte nejaké info, ktoré som ja zabudol, alebo nedajsatan poplietol, pokojne rozviňte diskusiu, veľmi rád sa budem o tomto chlapíkovi baviť.

 

 

 

 

 

Mrkva

Autor: Mrkva

Zdieľaj