Report – Svit Železničný Masaker – Svit – 17.8.2019

Tento rok to s podujatím na železničnej stanici v Svite vyzeralo všelijak. Dosť dlho nebolo jasné, či vôbec akcia bude. Niekedy pred letom však prichádza dobrá správa, že sa tento jednodňový festival predsa len bude konať. Nakoľko som sa predošlých ročníkov nezúčastnila, nevedela som presne, čo očakávať. V sobotu teda nastupujem v Poprade na vlak, ktorý končí v Svite. Hneď v prvom vozni stretnem známu tvár, gitaristu z Bloody Redemption, ktorí tu dnes hrajú, tak sa k nemu pripájam.

Tohtoročný line – up bol v znamení veľkej rozmanitosti. Na súpiske sa nachádzala punková legenda Punkreas, grind-core v podobe kapely Thorwald, death metaloví Killchain, old school death metal Bloody Redemption, zastúpenie mal aj black metal a skupina Iria, nezabudlo sa ani na thrash a zároveň jediného hosťa z Čiech – Exorcizphobia. Punk a hardrock predviedli kapely Pohľad z Blízka a Helter Skelter, celý festival otvorili heavy metalisti Marturos. Toto bol teda moj sobotňajší program a myslím si, že pestrosť je výborná vec, pretože každý si tu nájde minimálne jednu „svoju“ kapelu a možno spozná práve prostredníctvom tohto festivalu skupinu, ktorú by si inak nevypočul.

Nedá mi nepristaviť sa trochu pri priestore festivalu, ktorý ma veľmi očaril. Železničná stanica vo Svite jednoznačne patrí medzi architektonické skvosty. Jej história siaha do čias Baťovej architektúry. Keď vojdete do priestranného interiéru stanice, padne vám do oka farebná vitráž. Stačí zdvihnúť  hlavu smerom hore a pred vami sa zjaví veľká farebná mozaika. Okrem množstva postáv a zvierat, ktoré sú na vitráži zobrazené, vašu pozornosť zaujme aj žiarivé slnko a najmä množstvo farieb. O tomto diele však mnohí ľudia ani len netušia, pretože lístky sa kupujú v hornej časti a do dolnej časti, ked sa nachádzal vstup k festivalu mnohí ľudia nechodia. Budova stanice je poloblúkovita a vidieť na nej už zub času, ktorý sa zahryzol napríklad aj do WC. Na druhej strane, buďme radi za keramické WC, ktoré sa našťastie nepodarilo nikomu zničiť, aj keď na konci už boli upchaté. Pódium je skromné, resp. žiadne. Priestor na hranie však bol ohraničený kovovými zábranami, takže skupinám zostával priestor. Zvukár mal celý svoj aparát rozložený na vyvýšenom mieste ohradenom taktiež kovovými barierami. Hneď veďla „pódia“ sa v priestore budovy čapovalo pivo a vedľa vstupu boli dva stánky s občerstvením. Pre účastníkov boli zabezpečené aj drevené stoly, ktorých bolo dostatok, akoby si to organizátor všetko dopredu vyrátal. Pred pódiom bolo miesto aj na šantenie, pogovanie, headbangovanie…Hneď ako som do tohto pre niekoho možno trochu retro prostredia vstúpila, vedela som, že sa tu budem cítiť dobre. Nuž toľko v krátkosti k priestoru, ešte šťastie, že som bola viac menej stále zaneprázdnená, lebo by som určite začala prekutrávať všetky otvorené, aj zavreté dvere…

Festival otvorila mladá heavy metalová skupina z Prievidze, Marturos. Na Slovensku nepoznám veľa skupín v tomto štýle a tak je to pre mňa aj celkom zaujímavosť. V tomto roku im vyšiel debutový album u Support underground a tak nám mali čo zahrať aj odprezentovať. Dominantou kapely je určite ženská vokalistka, ktorá je aj pekná, no predovšetkým vie aj spievať. Musím sa priznať, že po vypočutí ich debutu som nebola tak nadšená, kapelu som zaradila do šedého priemeru a k CD som sa už nevrátila . Na živo to malo celé úplne iné vyznenie, dokonca vokál sa mi zdal byť lepší ako na nahrávke, kde podľa mňa až tak nevyniká. Niektoré kapely sú na živo lepšie a platí to podľa mňa aj v prípade Marturos. Na to, že Marturos je pomerne nová kapela, majú pre sebou asi svetlú budúcnosť a budeme o nich ešte veľa počuť. Pódiový prejav im ide veľmi dobre, sú všetci zosynchronizovaní a na pódiu pôsobia sebaisto. Čo sa týka zvuku, bola som tiež veľmi príjemne prekvapená a nie len pri Marturos. Keďže v heavy metale prevažujú čisté tóny nad kakofóniou, je dôležité aby všetko znelo čisto. To sa skupine darí dobre, pretože žiadne vyslovene krivé sóla a krivé hranie som nezachytila. Speváčke podľa môjho názoru najviac sedia stredné polohy a možno by neuškodilo v niektorých častiach viac agresie, lebo viem, že hlasovo na to určite má. Na záver ešte jedna pripomienka. Nebolo by zle trochu viac komunikácie s divákmi. Chápem, že ako prvá kapela to nemali jednoduché, takže je prirodzené, že sa od nich neočakávalo to, čo od headlinera.  Ako otváracia kapela však svoju úlohu zvládli viac ako dobre. Prilákali aj dosť veľa ľudí, ktorých premohla zvedavosť a vstali od zlatého moku.

Kapelu Pohľad z blízka som do dnešného dňa nepočula a moje prvé stretnutie hodnotím pozitívne. Partiu tvoria len traja ľudia. Začali v roku 2012, ale v odvtedy sa nevyhli rôznym personálnym zmenám. Dobrá správa je, že momentálne opäť koncertujú a ukázali sa aj v Svite. Hrajú punk-rock, ktorý už na Slovensku tiež veľmi nepočuť, aspoň v tejto podobe. Ich skladby sú dosť chytľavé,  melodické, takže som si ich pár aj zapamätala – napr. „biela riť“, to sa nedá nezapamätať. Ak ma pamäť neklame, bola aj skladba pre motorkárov – „Na dvoch kolesách“ a aj „Šašo“. Za mňa osobne vždy obdivujem hudobníkov, ktorí hrajú na bicie a zároveň dokážu pri tom spievať. O to viac, keď musí byť čistý, ako v prípade Pohľadu z blízka. K zvuku nemám čo vytknúť a už sa k nemu nebudem ani v tomto reporte vracať, pretože žiadna kapela v tomto ohľade nemala problém. Pohľad z blízka najprv až tak veľa ľudí neprilákal, no mne osobne sa ich vystúpenie páčilo. Určite jedna z tých lepších punk rockových kapiel, ktoré máme na Slovensku!

Na rade sú domáci Helter Skelter, ktorí sa prezentujú hard rockom. Kapelu v súčasnosti tvoria piati členovia, opäť je tu aj ženský element na pozícii spevu. Celkovo na mňa zapôsobili ako otec, syn, dcéra, bratranec a synovec, proste ako nejaká hudobnícka rodina. Trochu ma prekvapil prístup ako zo ZUŠ, kde si hudobníci zvyknú doniesť stojan na noty. Už som takéto niečo dávno nevidela. Kapelu došli podporiť mnohí ich kamaráti, ako to už pri miestnych skupinách býva. Zo všetkých vystupujúcich kapiel však pre mňa boli najslabší. Gro ich repertuáru tvoria prebraté skladby, ktorých interpretácia tiež trochu pokulhávala hlavne čo sa spevov týka. Avšak ako zábavová kapela pre miestnych je to určite dostačujúce a podstatné bolo, že sa ľudia bavili.

Na scénu prichádza prvá metalová kapela, je to Iria z Prešova. Tento rok vydali taktiež debutový album s názvom Pagan Terror, ktorý si môžete vypočuť napríklad na Bandcampe. Je vidieť, že väčšina hudobníkov už má niečo za sebou, pretože už ich prvý počin je kvalitatívne veľmi vysoko. Svitskou stanicou sa teda začali niesť black metalové tóny. Pre predstavu, Iria hrá black metal (aspoň podľa môjho názoru) v štýle starého Behemoth, Satyricon a pod. je to primárne black metal, no občas sa objavujú aj death metalové rify a celkom veľa melódií. Štruktúra skladieb sa mi zdá naozaj dobre premyslená a dobre naskladaná, takže nenudí po prá minútach. Samozrejme, všetko bolo podporené dobrým prevedením aj čo sa pódiového prejavu týka, aj zručnosti muzikantov. Aj keď kapela nemala warpainty, ani žiadnu ohňovú show, úplne stačila hudba. Predpokldám, že v klube to musí mať ešte lepšiu atmosféru. Ľudí okolo pódia pribudlo a niektorí si aj poriadne zaheadbangovali. Za mňa osobne asi jeden z najlepších black metalových spolkov, ktoré som za poslednú dobu počula.

Pokračuje sa old school death metalom z Revúcej. Nemôže ísť o nič iné, ako o Bloody Redemption. Hoci mnohým už tento štýl nič moc nehovorí, chalani idú proti prúdu, pretože plávu momentálne takmer sami. Mne osobne sa veľmi páčil ich debut „Infected Minds“ a živé prevedenie je obvykle takmer rovnaké, ako keby ste ho počuli z CD. Nebolo tomu inak ani dnes, možno by som dala trochu vyššie basu, ale inak som bola spokojná. Chalani hrali hlavne veci zo debutového albumu, ale počuli sme aj jednu novú, ktorá sa trochu odkláňa od old school death metalu a pridáva aj gitarové technické prvky. Vždy ma fascinuje vokál, ktorému je veľmi dobre rozumieť. Neviem, no v zásade nemám veľmi čo dodať, pretože Bloody Redemption si proste drží svoju úroveň. Ešte sa mi nestalo, že by svoj set odflákli. Škoda len, že počas ich setu nebolo viac ľudí, no ako som už na začiatku napísala, hudobne sú to sklady, ktoré ocení najviac staršia generácia poslucháčov.

Prvý a posledný zahraničný hosť nastupuje. Je to česká thrash metalová kapela Exorcizphobia z mesta Trutnov, mesta, presláveného hlavne Obscene Extreme Festivalom. No a potom je tu aj Exorcizphobia! Patrí medzi staršie české thrash kapely (založená v roku 2005), no ešte nie medzi legendárne z rokov 90tých. Nepamätám si, kedy sa naposledy ukázali na Slovensku, ale v Svite to ešte určite nebolo. Ja som ich dnes večer počula prvýkrát a myslím, že som nebola sama, ktovie kedy prídu zas. Ich si preto mnohí vychutnali plnými dúškami. Spustili na nás svoj energický thrash v štýle starých vzorov ako Anthrax, Kreator, Sodom atd. so štipkou vplyvov crossoveru. Musím vyzdvihnúť prácu spevu, ktorý musí zvládať  pomerne vysoké polohy, no zvláda to bez problémov. Nezaostávali za ním ani ostatni členovia kapely. Bol to prvý nášup, kedy sa začali trhať ľady a v priebehu pár minút sa spustilo pogo, ktoré neustalo do konca setu. Vystúpenie bolo energické a veľmi dobre zapadlo do celkového programu. Som zvedavá na ich ďalšie vystúpenie. Naviac, aj čo sa týka ľudskej stránky, zapôsobili na mňa veľmi dobrým dojmom. Už chápem, prečo si ich pod svoje kopytá zobral Support Underground.

Nasledujú posledné tri kapely a do areálu sa vkradla nenápadne tma. Nastáva obdobie trápenia pre fotografov, pretože svetlá sú dosť slabé, treba si zvyknúť na nové podmienky. Ako prví prichádzajú na rad Thorwald z Košíc ak by ich niekto náhodou nepoznal, hrajú grind-core na švédsky spôsob, hutný a agresívny. Sú charakteristickí dvoma spevmi, aj slovenskými textami. Ja osobne mam radsej Bindiho vokál, ale zas smrdí viac ako Miki (haha), no je to otázka vkusu. Tie slovenské texty boli fakt dobrý nápad, niektoré sa vám proste zafixujú do hlavy a ihneď spoja s Thorwaldom. Kapela má na východe pevné zázemie a dovolím si tvrdiť, že aj silnú fanúšikovskú základňu. Bolo to vidieť aj na tomto vystúpení, kde samozrejme od začiatku do konca zúrili ľudia v kotli a niekto podal Mikimu (spevákovi) hokejku. Hralo sa z novších, aj starších vecí, ľudia skákali, pogovali, headbangovali, začala to byť riadna divočina. Ak sa nemýlim, na konci setu odznela aj obľúbená skladba „Jožo Ráž“. Čo viac povedať? Bola to opäť raz poriadna grind-core paľba.

Na ďalšiu košickú kapelu sme nemuseli dlho čakať a nazvučení boli taktiež pomerne rýchlo, aby na nás mohli vyvrhnúť svoju porciu hudby. Keď u Thorwaldu platí, že speváci dokážu čarovať s publikom, u Killchain to platí dvojnásobne, pretože majú Gabiho. Ten sa za každým vystúpením obuje do inej role. Tentokrát opustil tyranosaura, no v poslednom období ho akosi rozbolela hlava. Ale teraz vážne, kým ostatní členovia sú viac statickí, Gabi vystriedal všetky možné miesta, samozrejme za búrlivej podpory všetkých fanúšikov. Hudba Killchain má gule a tu mala aj výbornú atmosféru domáceho koncertu. Ak si to dobre pamätám, kapela odohrala aj jednu novú skladbu, z pripravovaného albumu, na ktorý už čakáme celkom dlho, takže dokončite to už! (edit – Kapela hrala samé nové skladby, len redaktorka si to akosi nevšimla, keď sa zaoberala aj úmorným fotením, ktoré aj tak neprinieslo také výsledky, aké očakávala. Nabudúce budem pozornejšia…).

Nastal čas vrátiť sa do mojich detských čias, čiže späť do rokov deväťdesiatých v mojom prípade. Punkreas som nepočula roky, hoci viem, že stále hrávajú, ich koncerty ma skrátka obchádzali. Pred niekoľkými rokmi prekročili magickú hranicu 20 rokov existencie, takže si právom zaslúžia aj titul legendy punku. V začiatku vystúpenia som sa ešte venovala nejakým záberom, ale potom som sa nechala uniesť nostalgiou a priblížila som sa k najaktívnejším ľudom vpredu. Čo som si pamätala som si spievala spolu s kapelou. Odzneli tie najznámejšie hity – napr. Preklínam, Život v plameňoch, Stop Fašizmu, No a čo, Na pive (ak si dobre pamätám)atď. Bol to výborný návrat do minulosti a som rada, že som Punkreas opäť počula. Musím sa zároveň priznať, že som sa veľmi nesústredila, či kapela narobila nejaké chybičky, no predpokladám, že po toľkých rokoch vedia všetko odohrať aj o pol noci. Ako posledná skladba odznela skladba Zelený Tulipán, no kapelu sme nechceli pustiť a tak ešte bol aj prídavok. Punkreas ukončil tento deň plný hudby, dobrej nálady a super vystúpení.

Aj napriek mojej snahe, čo najviac priblížiť dianie na tomto festivale, len ťažko sa dajú opísať všetky pocity, dobrá nálada, atmosféra….človek musí Svit jednoducho zažiť. Držím organizátorom do budúcnosti palce a dúfam, že toto nebol môj posledný Svit Železničný Masaker!

Fotografie Veňa Vicianova, Marturos Mrtvolka

Mrtvolka

Autor: Mrtvolka

Zdieľaj