Report – Alice Cooper, Black Stone Cherry – 15. 9. 2019 – Incheba Expo, Bratislava

Je to cca 10 rokov čo sa naposledy Alice Cooper ukázal na Slovensku a pre mňa vyše 2 roky, čo som išiel na takto veľký koncert rockovej legendy. Predsa len, radšej sa rochním v undergroundových vodách. Ale pretože ako malému cucákovi sa mi dostalo rockovej výchovy, tak k týmto starým pardálom scény chovám obrovský rešpekt a ak je príležitosť vidieť niekoho, kto pomáhal stavať základy našej milovanej hudby, tak sa snažím tieto koncerty navštevovať. Celý tento víkend som obetoval hudbe, pretože deň pred Cooperovým koncertom som zase raz prepadol kúzlu death metalu a grindu na Flesh Party (o tom ale v inom článku) a o 24 hodín neskôr som sa preinštaloval na nesmrteľné hity zlatej pokladnice rocku ako takého.

S kolegyňou Mrtvolkou sme prišli s časovým predstihom a obaja sme rozmýšľali, či sme sa nedostali do spárov hromadnej halucinácie, pretože po parkovisku v Inchebe behala srnka. Rockový dinosaurus teda lákal aj iné ako fanúšikovské zvery. Dvere do haly sa otvorili o siedmej hodine večernej a tu, až podľa neskorších ohlasov od fans, sme sa dozvedeli, že valná väčšina ľudí tešiacich sa na koncert zostala ešte pred bránami a tak v lepšom prípade stihli iba niekoľko skladieb z predskakujúcej kapely Black Stone Cherry. Ak mám byť úprimný, tak to nie je moja šálka kávy (eventuálne si dosaďte nápoj podľa vlastnej chuti). Po technickej stránke kapele nemám čo vytknúť, aj keď postupom času mi ich set skĺzaval do monotónnosti a začal som sa v ich sete strácať. Za najväčšie plus považujem bubeníka (tu mi nezostáva nič iné, ako pritakať kolegom z Rocker.sk), ktorý pútal asi najväčšiu pozornosť svojou agresívnou, napriek tomu precíznou hrou. Inak pre mňa to bol taký klasický americký rock, tu štipka Lynyrd Skynyrd, tu Def Leppard (dobre, to sú Angličania) a pod. Ich trištvrte hodinka bola teda tak akurát.

O štvrť na desať sa rozsvietili Alicove oči na plachte a za tónov skladby Feed My Frankenstein, plachta spadla a partia zbrojnošov ju odtiahla do zákulisia. Tým teda začala jeden a pol hodinová rockovo/hororová show. A ja som mal chuť pokľaknúť a podobne ako dvojica týpkov z filmu Wayne´s World vyhlásiť, že: „Nejsme toho hodni.“ Hneď pri prvej skladbe vybehlo spoza hradnej vežičky (celé pódium bolo vystavané ako zrúcanina) Frankensteinovo monštrum (to sa dalo dovtípiť už z názvu songu), ale nebol to posledný výlet bubáka od Mary Shelleyovej. Čo sa týka setlistu, tak ten bol postavený na najväčších klasikách (z najväčších hitov mi chýbali asi iba Hey Stoopid a Elected) z prebohatej kariéry. Zo súčasnej éry zaznela (ak sa nemýlim) iba jedna skladba a to Fallen in Love z posledného albumu Paranormal. Ja som sa snažil vypľuť moje hlasivky na fanúšikov predo mnou (apropo predo mnou bola taká milá rodinka s malými dcérkami asi škôlkárskeho veku, ktoré boli pomaľované ako sám Majster strachu) pri kultovkách No More Mr. Nice Guy a najmä pri mojej obľúbenej Bed of Nails. Ale okrem toho, že bolo čo počúvať, tak sa rozhodne bolo aj na čo pozerať (čo mi pripomenulo koncert Kinga Diamonda spred pár rokov, myslím, že ten koncert tiež organizovala Chobotnička). Nechýbali zvieracie kazajky, gilotína, po ktorej Alice Cooper už nemusel riešiť problém, aký klobúk si nabudúce nasadí na hlavu (po sťatí sa v nasledujúcej skladbe prebral k životu z truhly a tak ukázal svetu, že ten borec, ktorému na vínny strik stačí iba pohár vody, nie je jediný kto vie vstať z mŕtvych), mŕtva nevesta, nafukovacie démonické deti… Proste rockový guláš s dávkou baviaceho desu. Keď sa motám stále okolo tých hororov, tak pre mňa bolo celkom prekvapením zaradenie skladby He´s Back (The Man Behind the Mask) zo šiesteho pokračovania hororovej série Piatok trinásteho. V origináli táto vec znie dosť elektronicky, ale rocková verzia jej dodala gule ako dva kokosové orechy. Keď som spomínal, že sa Frankensteinovo monštrum ešte ukázalo, tak tento hromotĺk nabehol na pódium ešte behom Teenage Frankenstein a tým skončila základná hracia doba. Predĺženie (keď už som to dal do športovej terminológie) prinieslo ešte Under My Wheels a definitívny koniec koncertu odzvonil školský zvonec v School´s Out, do ktorej bola príjemne zasadená aj pasáž pinkfloydovskej Another Brick in the Wall. Nastalo už iba lúčenie a mohutný potlesk.

Zaplnená, aj keď nie vypredaná hala, teda odchádzala plná zážitkov a nadšenia. Ja osobne si tento koncert radím do top 10 tohto roku a myslím, že nebyť tých problémov, ktoré boli pri vstupe, tak by so mnou súhlasilo asi celé obecenstvo. Ale hold, aj také veci sa stávajú.

Mrkva

Autor: Mrkva

Zdieľaj