H. P. Lovecraft: Strach z neznáma

Za povesťami opradeným mestom Dunwich, v hlbokých lesoch okolo rieky Miskatonic sa začal znovu šíriť strach. Za tichej, mesačnej noci si cestu pomedzi stromy razila iba skupina ľudí, odetých v dlhých plášťoch. Okrem kŕkania žiab, bolo jediným zvukom v širokom okolí, mumlanie si nezrozumiteľných slov prvého z nich. Ostatní iba mlčky nasledovali a striktne dodržiavali tempo a odstup. Zástup dorazil na čistinu, ktorú okrem rastlinstva, ktoré nemohlo mať pôvod v tomto svete, lemovalo niekoľko obrovských skál. Na skalách, akoby z posledných síl umierajúceho, boli vyškriabané symboly, ľudskému oku nepochopiteľné. Uprostred tohto bizarného, primitívneho a prastarého chrámu sa týčil kôl. Z neho boli k zemi zvesené železné putá na hrdzavejúcich reťaziach. Nebola to iba hrdza, ktorá sfarbila kov do červena. Vekmi na ňom schla jedna vrstva krvi a tkanív za druhou. Postava, ktorá viedla dav, pristúpila k jednému z kameňov a spod habitu vytiahla knihu. Knihu otvorila na stránke, ktorá podobne ako okovy, bola nasiaknutá krvou. Letmý pohyb dal znamenie nohsledom, a tí priviedli neboráka, ktorý napriek tomu, aký ho čakal osud, vôbec neprotestoval a nechal sa pripútať ku kolu. Postava sa k nemu otočila a sňala z hlavy plášť. Spln odhalil desivú a znetvorenú tvár. Vystúpené oči, na nich povlak, akoby trpela šedým zákalom. Chýbal nos, miesto neho iba dve diery. Ústa širšie ako u obyčajného tvora, spadajúceho pod slovné spojenie Homo Sapiens. Vypĺňali ich tenké a zároveň, ako žiletka, ostré zuby. Ťažko povedať, či tá grimasa, ktorú toto stvorenie vyčarilo na tom, čo sa iba ťažko dalo nazvať tvárou, bol úsmev. Táto kreatúra vytasila nôž a pripútanému neborákovi uštedrila hlbokú ranu na ruke. Najcennejšia tekutina začala tiecť a jeden z posluhovačov ju zozbieral do kalicha a následne podal, očividne majstrovi. Ten kalich prijal, vztýčil ho k nebesiam a začal predčítať z tajomnej knihy slová, ktoré ľudské ústa nedokážu ani vysloviť: „Ph’nglui mglw’nafh Cthulhu R’lyeh wgah’nagl fhtagn.“ Tieto frázy sa niesli nocou, v ktorej už nebolo počuť ani reč žiab. Majster ustúpil, kalich položil na kameň a krv v ňom sa začala triasť, čo dávalo na známosť príchod niečoho obrovského. Napriek tomu, že nebo neznačil ani jeden mrak, svet ožarovali blesky. Pomedzi ne bolo vidieť, ako sa k čistine blížia slizké, gigantické chápadlá, posiate prísavkami. Dostali sa až k spútanému človeku. Prisali sa na neho, vytrhli ho aj s kolom zo zeme a po pár sekundách ho pustili späť na zem. Teda už iba to, čo z neho zostalo. Hlava oddelená od zvyšku tela a z brušnej dutiny sa pomaly rozliezali črevá na krvou poznačenú zem. Chápadlá zmizli do nekonečnej prázdnoty a v sekunde sa aj svet vrátil k svojmu bežnému priebehu. Zvieratá opäť vydávali zvuky nocou. Jediná vec, ktorá pripomínala práve skončený rituál, bol dav „ľudí“, ktorí obetovali nebožiaka a zlietli sa k ostatkom ako túlavé psy k mršine a začali ukájať svoj, časom nechutne vystupňovaný hlad.

No trochu som sa nechal uniesť a jemne sa v úvode inšpiroval človekom, ktorý dokázal vytvoriť zimomriavky čitateľovi už pri prečítaní nadpisu. Dielo, ktoré vytvoril Howard Phillips Lovecraft, tvorí nekonečnú studňu inšpirácie nielen pre stádo jemu podobných spisovateľov, filmárov, ale v neposlednom rade aj hudobníkov. A práve poslednej menovanej skupine sa tu budem najviac venovať (ako prekvapivo…). Nejde mi o vymenovanie známych kapiel, ktoré sa tu a tam inšpirovali Lovecraftom, ako Metallica (The Call of Ktulu, tu s foneticky upraveným názvom legendárneho monštra), Black Sabbath (Behind the Wall of Sleep), Nile (What Can Be Safely Written,Von Unaussprechlichen Kulten… ), či SepticFlesh (Lovecraft´s Death, pri tejto skladbe je zaujímavé to, že spracovali priamo osobu Lovecrafta), ale skôr o zabrdnutie do menej známych, ale taktiež pôsobivých hlbín hudobného spektra.

H. P. Lovecraft sa narodil 20. augusta 1890 v meste Providence. Vplyv na jeho tvorbu sálal z mnohých strán. Určite v tom zohrala úlohu jeho matka, ktorá trpela psychickými problémami, smrť otca v mladom veku a nikdy nekončiace nočné mory. Podľa rôznych zdrojov patril k utiahnutým introvertom a spoločnosť teda rozhodne veľmi nevyhľadával. Nechcem sa veľmi prplať v nudných výčtoch z jeho životopisu (aj keď teda jeho život, aspoň mojou optikou nudný nebol, ale opisovať informácie, ktoré si vie človek nájsť niekoľkými jednoduchými klikmi, mi príde zbytočné) a tak prejdime k tomu, čo ho robí zaujímavým aj 82 rokov po jeho smrti (zomrel 15. marca 1937 na rakovinu). Teda jeho tvorba. Jeho kariéru spisovateľa odštartovali diela The Tomb a Dagon. Aj keď slovo kariéra je asi trochu prehnané. Za jeho života sa mu veľkej pozornosti nedostalo a až po jeho smrti šírili jeho dielo medzi ľudí jeho priatelia (aký to paradox, vzhľadom k jeho osobnosti). Taktiež nepokladám za veľmi dôležité menovať do radu jeho tvorbu (vyššie uvedené dôvody) a tak by som iba rád spomenul vrcholné diela, s ktorými je asi ale oboznámený každý, kto aspoň okrajovo narazil na jeho knihy. Nesvätá trojica The Call of Cthulhu, Shadow Over Innsmouth a At The Mountains of Madness. Tak, ako som na začiatku spomenul, že dokázal vydesiť už iba nadpisom, tak si stačí prejsť názvy týchto troch diel a dýchne na vás možno až nepríjemný chlad.

Filmárskemu priemyslu taktiež neušla sila príbehov kozmického hororu a tak sa mnohé z diel dočkali aj filmové spracovania. Niektoré lepšieho, iné horšieho, niektoré presne citujúce, iné voľne inšpirované. Okrem adaptácií zo 60. rokov, kde hviezdili esá ako Boris Karloff, Vincent Price, či Lon Chaney Jr. (The Haunted Palace; Die, Monster, Die; Curse of the Crimson Altar…) sa o najväčšiu prezentáciu Lovecrafta na striebornom plátne starala dvojica Stuart Gordon a Brian Yuzna (a teda aj ďalší im podobní blázni) vo filmoch Re-Animator (a jeho ďalších pokračovaniach), From Beyond, Necronomicon, Castle Freak, The Unnamable, The Resurrected, Lurking Fear… Za mňa ale najlepšie spracovaným materiálom je erbovné dielo The Call of Cthulhu z roku 2005 v réžií Andrewa Lemana. Film je natočený ako čiernobiela nemá groteska, čo mu dodáva punc jedinečnosti. V blízkej dobe sa dočkáme ďalšieho príspevku k sfilmovaným dielam, a to Color Out of Space s Nicolasom Cagom.

Konečne ale prejdime k hudobnej časti. Francúzsko je tak nejako odjakživa domovom originálnych a atmosférických kapiel (Anorexia Nervosa, Misanthrope…) a tak nie je prekvapením, že začnem práve tu. Abyssal Ascendant za sedem rokov vyprodukovali jedno Ep a jeden štúdiový album nesúci meno Chronicles of of the Doomed Worlds – Part 1: Enlightenment from Beyond. Vzhľadom na ich kvalitne podaný temný, ale zato po technickej úrovni skvele zahraný death metal, sa nemôžem dočkať druhej časti.

Ak dávate prednosť skôr black/deathovým kombináciám, tak v tomto ranku svieti meno Abyssion. Kapela má svoj domov za veľkou mlákou a teda ich jediná štúdiovka Satanic Taste of Neurotic Virtuosi síce neoplýva extra kvalitným zvukom, ale zato nápadmi a chytľavými vyhrávkami sa tu nešetrí. Za všetky môžem menovať skladbu R´lyeh Risen, čo už podľa názvu je celkom jasné, akým smerom sa uberá.

Sú kapely, ktoré vyhodia nejaký materiál a onedlho na to ich zavalí náhrobná doska. Medzi tieto bandy sa môžu pokojne zaradiť Američania Acedia. Síce vydali iba trojskladbové Ep Rise from Your Grave, kde na ploche cca 11 minút nájdete melodický death metal, povedzme na spôsob At the Gates, či The Haunted s vplyvom moderny.

Môj vzťah k black metalu nie je veľmi vrelý, tým som povestný. Počet mojich obľúbených black metalových kapiel by asi dokázal zrátať aj nie veľmi šikovný mäsiarsky učeň na jednej ruke. Ale niekedy sa nájdu výnimky. Kapela Acolyte z Manchestru sa svojim štýlom môže postaviť po bok kapiel ako Enslaved, či neskorších Satyricon. A album Alta (stále jediný zárez v diskografií, okrem jedného Ep) patrí naozaj k milým prekvapeniam u mňa. Možno za to môže aj taký, nazvime to rock n rollový feeling, ktorý tak podvedome z tejto dosky sála.

Dospeli sme aj k dávke doom metalu. Práve tento štýl mi k Lovecraftom ovplyvneným hudobníkom tak podvedome najviac sedí. Pri Aeon Aphelion nejdeme nejakým funeral štýlom, ale Gréci sa obracajú k legendám žánru ako Candlemass, či Saint Vitus. Takže dá sa povedať taký potemnelý, pomalý hard rock. Táto charakteristika ale skôr spadá na aktuálnu podobu kapely. Ich rovnomenné Ep z roku 2009, má v sebe aj takú trochu death špinu, povedzme ako prvé nahrávky Tiamat.

Ako Aeon Aphelion hýbu s hudobnou škatuľkou na rôzne smery, tak surový death/doom v spojitosti s Lovecraftovou temnotou nájdeme u kapely Akem Manah. Tu ale nejde o nejakú partiu postadolescentných výrastkov, ale o vyhratých muzikantov, ktorí majú celkom slušné Curriculum Vitae. Autorsky sa na aj celkom bohatej diskografií podieľa dvojica Dead Nedry a Ivan de Prume. Práve druhý menovaný (aj keď teda k Akem Manah nastúpil až v roku 2012) je celkom známym to bijcom do blán, keď v minulosti hral napr. u Prong, či White Zombie.

Z experimentálnejších zákutí tvrdej hudby pochádzajú Aldebaran z amerického Portlandu. Funeral doom v kombinácii so sludgom plní úlohu naozaj skoro soundtracku k Lovecraftovi. Bežnému poslucháčovi ale asi takto postavená hudba nebude veľmi pochuti. Ale ak vnímate hudbu naozaj komplexne, tak ich posledný album Embracing the Lightless Dephts z roku 2012, ktorý tvoria vlastne iba dve takmer polhodinové skladby + tri inštrumentálky, je tu práve pre vás.

V krajine, ktorá dala svetu jedného kráľa (hudobného) hororu, teda Dánsko a King Diamond, tak práve odtiaľto pochádza aj kapela Apparatus. Dostávame sa opäť ku škatuľkám black a death metal, ale na rozdiel od už spomínaných Abyssion, idú na to trochu inak. Sú to taktiež povedzme experimentátori a zjavne zabehnuté koľaje im nevyhovujú. Inak pri pohľade na ich diskografiu ma upútala najmä trojica Ep-čiek nazvané jednoducho Cthulhu I-III.

Spomínal som v úvode, že mojim cieľom je predstaviť skôr kapely, ktoré nie sú známe. Pri Apocryphal z Francúzska však ide o takmer zabudnutú kapelu. Spôsobené to je najmä ich nestálou kariérou a comebackmi. Na scénu sa vrátili v roku 2008, ale ak sa nemýlim, tak nič nové nevyprodukovali a tak okrem Ep From Dephts je ich jediným albumom, v tomto roku už dvadsaťročný Black Dreams… Pri tejto kapele máme dočinenia s atmosférickejším death metalom, kde mi klávesové plochy miestami pripomínajú našich Galadriel.

Pretože ja mám záľubu skôr v death metale a podobných štýloch, tak keď sa povie Španielsko a tvrdá hudba, tak sa mi vybavia napr. Avulsed, Haemorrhage, Cerebral Effusion… Z úplne iného súdka je banda Back to R´lyeh. Už podľa mena je jasné, za koho sa tu kope. Každopádne pri nich svieti škatuľka avant-garde. Ja pri nich cítim kombináciu tvrdej hudby napr. s funky a podobnými štýlmi. Možno taký pritvrdený Primus, keby sa táto americká legenda rozhodla tápať v hororových vodách.

Späť do náručia temnoty. Aj v krajine Sepultury sa nájde nejaká banda holdujúca podivnému chlapíkovi z Providence. Vznik Barrabás sa datuje na začiatok deväťdesiatych rokov avšak, ako to u veľa kapiel býva, vydržali spolu iba chvíľu a comeback prišiel až niekoľko rokov po novom miléniu. Práve od tej doby je kapela relatívne dosť aktívna a do sveta vypľula jedno demo, dve splitká a jedno fullko The Arrival of Yog – Sothoth. Zvukovo ide skôr o primitívnejší black metal, kde spevák Kadax Azuhos sa hlasovo zhliadol v istom nórskom trolovi menom Abbath. Za zmienku ešte určite stojí to, že ich vydavateľom je Nyarlathotep Records. Nyarlathotep, alebo inak „Crawling Chaos“ patrí taktiež medzi postavy Lovecraftovho univerza a je to tiež názov rovnomennej poviedky.

Zostávame v Brazílii. Beast Conjurator už je síce kapela nefungujúca, ale ako vieme už aj z Lovecraftovho diela, smrť je celkom relatívny pojem. A tak kapela zanechala po sebe síce iba jeden album, ale aký! Dámy a páni, toto je death metal, ktorý by vyvolal aj Cthulhu z jeho chladného hrobu v meste R´lyeh. Hudobne sa zhliadli niekde okolo Altars of Madness od Morbid Angel a keď sa pozriete na ich promo fotky, tak si poviete, že sa asi Sarcófago reinkarnovali. Čiže old school ako prasa. Ale ja mám pre podobné kapely slabosť a tak album Summoned to the Abyss vrelo odporúčam.

Aerolinky by mali zo mňa radosť, pretože sa opäť presúvame na opačnú stranu Atlantiku. Mantinely death metalu zostávajú neporušené a taktiež si spomenieme na jednu už neexistujúcu kapelu. Catacomb síce nikdy nenahrali dlhohrajúci album, ale ich dve Ep-čká In the Maze of Kadath a We Shall Inherit im zabezpečujú stále miesto v metalových encyklopédiách. Najmä prvé menované so zakrádajúcim sa Cthulhu na obale má aj po rokoch stále silu orkánu. Povinnosť pre fanúšikov Nocturnus, ranných SepticFlesh, či ešte nerozjuchaných Therion.

Tí z vás, ktorí si zapaľujú sviečky pri albumoch od Gorguts či Demilich ako v nejakej modlitebne, zrejme osloví kapela so zaujímavým názvom Chthe´ilist. Technika sa tu snúbi s takým prapodivnom, ktoré neviem úplne presne popísať a výsledok tvorí jednu veľmi originálnu kapelu. Apropo v útrobách kapely môžete nájsť členov Funebrarum, či Beyond Creation.

A práve Phil Tougas z Funebrarum a Chthe´ilist sa podieľa aj na ďalšej kapele, ktorá bohato čerpá z Lovecraftovho odkazu. Cosmic Atrophy brnkajú tiež na technickejšiu strunu, a preto je na mieste porovnanie s Chthe´ilist. Cosmic Atrophy spoliehajú na čistejšiu produkciu a celkovo klasickejšie postupy, ale nesála z nich až taká temnota ako z ich kolegov.

Existujú kapely, ktorým viete zaradiť miesto na mape hneď, ako ich počujete. Pri počúvaní albumu Cosmic Reawakening od Crafteon by som z brucha hneď vyhodil Škandináviu, a to melodickým black metalom ála Dissection alebo Necrophobic napáchnuté Švédsko. Lenže chyba lávky. Títo pomaľovaní borci pochádzajú z lesov Denveru. Pretože ide o viac-menej mladú kapelu, tak blackáči by si ich mali dať do merítka, snáď príde od nich niečo tak podobne silné ako debut.

Kult čvachtavých potvor zasiahol aj Nemecko. Kapelu Ctulu ste mali možnosť vidieť aj na Slovensku. Hudobne majú najbližšie asi k Immortal od obdobia At the Heart of Winter hore. Na rozdiel od väčšiny kapiel spomínaných v tomto článku, Ctulu majú na svojom konte štyri albumy a každý z nich si drží vysoký štandard. Určite je zaujímavá ich pódiová prezentácia, kde ich kostýmy pripomínajú znetvorených obyvateľov mestečka Innsmouth.

Možno je trošku prekvapením, že medzi kapelami, ktoré majú vo zvyku rozoberať Lovecrafta je toľko technických death metalových kapiel. Tu hľa ďalšia, Cyaegha z Virgínie. V diskografii im svieti iba jeden album (Steps of Descent, 2008), ale drhnú dosť kvalitný a rýchly death metal technického strihu. Ak si spomeniete na slovenských šialencov The Infinite Within (tí sa tematicky tiež motali okolo vesmírnych tém), tak táto kapela je zhruba čosi také. Postupy tak trochu obšľahnuté od Origin, ale ak mám byť úprimný, tak slovenským kolegom to išlo o čosi lepšie. To ale neznamená, že ide o zlú kapelu, len z potenciálu sa dá vyťažiť aj viac. Niekedy.

Exotika. To ma napadne, ak narazím na kapelu z Argentíny. Ak mám byť úprimný, vážne ma veľa mien z tejto krajiny nenapadá. Už som spomínal, že podľa mojej skromnej mienky je doom metal takým ideálnym žánrom v kombinácií s Lovecraftom. A čo keď sa k tomu ešte pridajú ambientné plochy? Práve v týchto vodách plávajú Fungoid Stream. Toto dvojčlenné teleso získa ešte väčší rozmer práve v takomto depresívnom počasí jesene. Približne desaťminútové skladby, kniha od Lovecrafta v jednej ruke a v druhej ruke pohár vína (u nás abstinentov napr. čaj). Efekt zaručený.

Austrália svetu nedala len AC/DC, Krokodíla Dundeeho, či bumerang, ale napríklad aj kapelu Innsmouth. Možno trošku klišé meno, keď už si tu tak zvesela pitváme Lovecrafta, ale zase dobre, prižmurujem oko. Opäť tu máme kooperáciu black a death metalu. Milovníci starších albumov od povedzme Graveworm môžu povyskočiť radosťou, ale keď si uvedomíme, že jediný album Consumed by Elder Sign je z roku 2014, tak trochu zaskočí archaický zvuk. Ak to však pripočítame k tvorbe atmosféry, tak sa to dá hodnotiť kladne.

Späť do náruče technického death metalu. V nejakom článku som spomínal, že v Taliansku sa celkom udomácnila práve táto odnož kovu smrti a ku kapelám Fleshgod Apocalypse, Hour of Penance a Hideous Divinity, sa môže s pokojom v srdci a s úsmevom na perách priradiť aj smečka z Bergama – Maze of Sothoth. Ako pozerám, tak podobne ako väčšina z tu spomenutých kapiel, majú aj Maze of Sothoth iba jeden album, ale vychádza u Everlasting Spew Records, pod ktorých krídla patria aj pecky ako Birdflesh, Demiurgon, či Revulsed, takže nie je asi náhoda, že mi cvrnkli do nosa. A mimochodom majú celkom pekný merch.

Keď som povedal, že Innsmouth je trošku klišé v rámci tejto našej témy, čo taký názov Necronomicon? Nejdem spomínať nemeckých thrash metalistov, alebo ich menovcov z exotických krajín (ďalších menovcov nájdete v Japonsku, Malajzií, alebo dokonca v Kyrgyzstane), ale kanadských veteránov. Hovoril som, že chcem skôr predstaviť neznáme kapely, ale Necronomicon považujem za až nechutne nedocenenú bandu. Síce nečerpajú inšpiráciu výhradne od Lovecrafta, ale zato hudobne to majú celkom pestré. Death metal je iba odrazový mostík, podľa potreby si stiahnu blackovú potemnelosť či pompéznosť nejakých orchestrácií. V súčasnosti ich možno prirovnať k silným menám poľskej scény ako Hate, či Behemoth (to si viete odvodiť hneď ako uvidíte členov), ale v minulosti boli ráznejší. Ale tomu sa hovorí vývoj.

Miesto si tu zaslúžia určite aj ďalší Austrálčania – Portal. Kapela je to celkom činorodá a svoju pozíciu na scéne majú za dlhé roky právom vydobytú, avšak mne ich miestami až chaoticky zmätený a šialený hudobný prejav veľmi pod fúzy nejde. Alebo len nemám na to trénované ucho. Kvalita tam bezpochyby je, ale ak by som ich mal počúvať dlhšie, tak mám dojem, že skončím ako nejeden z hrdinov Lovecraftových poviedok. Každopádne poznám ľudí, ktorí ich považujú za kultovú záležitosť a nie až tak známe meno (mimo teda tých správnych kruhov) treba šíriť verejnosťou.

Takmer sa nedostalo na švédsky zvuk death metalu. Chápadlá Cthulhu však dočiahli aj sem. Puteraeon si idú svojou cestičkou už vyše 10 rokov a za ten čas vydali tri albumy, nejaké to splitko a Ep. Že nejde o žiadnych zelenáčov, tak to vidíte hneď na promo fotkách. Chlapi v strednom veku, s nejakým tým pivným mozoľom a skúsenosťami z kapiel ako Nominon, Inverted, či One Man Army and the Undead Quartet. Čo k nim viac dodať? Takto podaný death metal nestráca šmak ani s nánosom rokov.

V práchnivejúcom štýle sa cítim ako doma, tak v ňom ešte chvíľku pobudnem. Mexiko, zem goregrindu zasľúbená, vyvrhla zo svojich rodidiel aj tento špinavý death metal (v neskorších rokov prifarbený do čierna). Shub Niggurath je v Lovecraftovej mytológii také nie zrovna prítulné zvieratko. Trojica Paco, Julio a Carlos tiež nepôsobia zrovna prívetivo, ale hudbu hrajú kurevsky dobrú. Medzi chilli papričkami a drogovými kartelmi to tiahnu od začiatku 90. rokov a zmohli sa síce iba na dva albumy, ale ako povedal klasik, radšej kvalita ako kvantita. Tu to platí do bodky.

Čo vám vznikne, ak zmiešate Behemoth, Immolation a Morbid Angel so štipkou Nile? V tomto prípade otvorte atlasy na stránke s mapou Nemecka a namierte si to do oblasti Severné Porýnie – Vestfálsko. Práve niekde tu sa dali dokopy Sulphur Aeon. Podľa kapiel, ktoré sa miesia v ich tvorbe je celkom jasné, že ide o potemnelý death metal, ktorý ozvláštňujú citácie z pera majstra Lovecrafta. Že ide o kapelu v tvorivom rozpuku, hovorí fakt, že za deväť rokov existencie vydali 3 albumy a jedno Ep.

Na kapely ako je The Great Old Ones musím mať vyložene náladu. Taká, nazvime to nová vlna post blackových kapiel, ako Wolves in the Throne Room a pod., zažíva v poslednom čase úspech a práve niekde tu sa pohybujú aj The Great Old Ones. Štvorica albumov, ktoré títo Frantíci vydali, by sa ani možno nemala radiť medzi klasické metalové albumy, pri ktorých človek cíti potrebu sa vyventilovať, ale skôr umenie, nad ktoré si treba sadnúť a rozmýšľať. Takto nejako vidím vlastne celkovo literárne dielo Lovecrafta.

Keď sa dajú dokopy staré páky Tomas Lindberg (At the Gates, ex-Lock Up…), Jonas Stalhammar (At the Gates, Bombs of Hades, God Macabre), Fredrik Wallenberg (Skitsystem), Andreas Axelsson (Disfear, ex-Marduk, ex-Edge of Sanity…) a Adrian Erlandson (At the Gates, The Haunted, ex-Cradle of Filth…), čo z toho asi tak môže vzísť? Kapela, resp. projekt (vzhľadom na vyťaženie hudobníkov vo svojich domovských kapelách) The Lurking Fear a ten najklasickejší švédsky death metal, aký si len dokážete predstaviť. Táto zostava sa zišla iba pri vzniku jediného (zatiaľ) albumu Out of the Voiceless Grave, ktorý však miestami prekonáva aj nahrávky domácich kapiel jej členov.

Fanúšikovia hudby tak pomalej a smutnej, že ešte aj pohreb je pre nich ako karneval v Riu, určite aspoň niekde v podvedomí majú uložené meno fínskej kapely Thergothon. Títo doomoví pohrebáci majú vo svojom životopise uvedenú iba trojročnú existenciu, behom toho času však stihli vydať aspoň svoj debut, ktorý bol však aj derniérou – Stream from the Heavens. Ak však máte depresívne sklony, tento album vám z vašich starostí zrejme nepomôže.

Naše rozprávanie sme začali vo Francúzsko a tak ho v krajine galského kohúta aj skončíme. Kapela, ktorá prejde tak celkom výraznou hudobnou premenou, to máva celkom ťažké. Ak sa uchytí u nových fans, tak tí starí budú nadávať a spomínať na staré časy. Ak nie, príde k rozkolom a kapela sa stane minulosťou. Nie som si istý ako to bolo práve u Yyrkoon, pretože kapela už nejakých 15 rokov nefunguje. Ja ich mám zafixovaných ako melodic death metalovú kapelu s modernejšími prvkami, ale v pradávnych časoch gro ich tvorby tvoril sympho black metal, s akým svojho času získali meno Cradle of Filth. Zanechali po sebe teda kvarteto albumov, ktorý každý je niečím svojský a aby ste si urobili obraz o kapele, je dobré si ich pustiť pekne všetky jeden po druhom.

Tak, ak patríte k tým, ktorí to dočítali až k týmto riadkom (nepočítam, že je vás veľa), tak ďakujem a skladám klobúk z hlavy. Týmto článkom som chcel tak trochu nadviazať na podobne ladený článok, ktorý som pred časom venoval H. R. Gigerovi. Ten výrazným spôsobom ovplyvnil vizuálny prejav nejednej z mojich obľúbených kapiel, H. P. Lovecraft mal zase neodškriepiteľný dosah na textovú koncepciu. Mnohé kapely práve vzájomne títo dvaja páni prekrývajú ako inšpiračné zdroje a že ich nie je málo. A mám pocit, že ich číslo ani zďaleka nie je konečné, pretože dielo oboch žije aj naďalej po ich smrti.

Mrkva

Autor: Mrkva

Zdieľaj