/RETRO/ – KING´S X – Dogman – Atlantic Records 1994
jan18

/RETRO/ – KING´S X – Dogman – Atlantic Records 1994

Zverejnené v jan 18, 2019

Texasania King´s X sú aj cez nesporné kvality jedným z najmenej docenených (ak chcete) progrockových spolkov. Bez srandy, s výnimkou RUSH nepoznám kapelu schopnú vytrieskať taký obrovský potenciál len z trojčlennej zostavy. Nie nadarmo im v kultovke „Singles“ od režiséra Camerona Crowea spravil Jeff Ament (Pearl Jam) tričkom reklamu, nie nadarmo chcel Ritchie Blackmore naverbovať vokalistu a basáka Duga Pinnicka do radov Deep Purple potom, ako Ian Gillian opustil (či bol donútený opustiť) rady rockových dinosaurov po druhýkrát. Najväčší nervák (Blackmore) za gitarou sa neskôr nechal počúť, že King´s X považuje za fantastickú kapelu a nastúpiť po ich sete na pódium by si práve neprial. Holt, keď o Vás Ritchie Blackmore raz povie, že ste dobrí, tak ste skrátka dobrí. Už pred rokom 1994 a albumom „Dogman“ mala trojica Dug Pinnick (spev, basa), Ty Tabor (gitara, spev) a Jerry Gaskill (bicie, spev) na konte štyri vynikajúce nahrávky kombinujúce elementy progresívneho rocku s prvkami metalu, funku či dokonca soulu. Ako nadstavbu k aj tak výdatnej inštrumentálnej časti zakaždým pridali fantastické spevy a vokálne harmónie s miernym nádychom Beatles. Paradoxne, aj cez ovácie u hudobnej kritiky a takmer ikonický status u fanúšikov, King´s X nikdy nedosiahli adekvátny komerčný úspech. Dodnes nepreklenuli množstvom predaných nosičov miliónovú hranicu a nejeden krát stáli na pokraji rozpadu – bez peňazí či bez záujmu o ich hudbu zo strany promotérov alebo vydávateľov. Hudobný biznis je skrátka všetko le nie fér (Extreme by o tom vedeli rozprávať). Samotných King´s X to však asi nikdy neodradilo tak, aby stratili to základne – radosť z tvorby. Tá pretrvala u týchto pánov do dnes, či už pôsobia spolu alebo sú rozbehaní po rôznych bočných projektoch (musím spomenuť napríklad KXM). NO a tuším som ešte nespomenul, že King´s X na tento rok plánujú nový album po dlhých 12-tích rokoch. Tak nech to teda konečne výjde. Piatý zárez „Dogman“ sa na poslucháča vyrútil v úvodnej titulnej skladbe namakaným gitarovým riffom, kde si kapela aj v strednom tempe a pri profesorsky hráčskej presnosti zachováva nákazlivý a neprehliadnuteľný groove. Na rovinu, ak Vás toto nerozhýbe, choďte si dať skontrolovať životné funkcie. Pridajte fantastický, priestorom sa rozliehajúci Dugov spev s vítanou vokálnou výpomocou zostávajúcich dvoch členov a výsledkom rovnice je dokonalá rocková skladba. „Shoes“ začína ´A cappella´ úvodom všetkých troch vokalistov, aby nástupom zmetalizovaného funky rytmu a vydareného refrénu skladba nabrala úplne iný rozmer. Zase raz úžasný Dugov spevácky výkon, kilometre nahor od akéhokoľvek priemeru. Pokračuje sa so vzdušnou „Pretend“ a precítenou baladickou „Flies and Blue Skies“ s prudko návykovým refrénom. Mimochodom – táto skladba odznela aj na pohrebe Dimebaga Darrella (Pantera), ktorý bol Dugovým blízkym priateľom.  Slabosť pre funk nám kapela opäť vydarene pripomenie v „Black The Sky“, aby nás obratom rozhúpala do celkového obrazu umne zaranžovanými silovými akordmi v refréne. Je úžasné, ako King´s X vedia vytrieskať čo najviac zo...

Čítaj ďalej
RIVERS OF NIHIL – Where Owls Know My Name – Metal Blade Records 2018
jan10

RIVERS OF NIHIL – Where Owls Know My Name – Metal Blade Records 2018

Zverejnené v jan 10, 2019

Tretí počin RIVERS OF NIHIL sleduje kapelu snažiacu sa zbúrať mantinely death metalovej škatuľky a nie že by sa o to nesnažili už predtým, ale tentokrát výsledok prekonáva očakávania. Pätica zo stajne dnes už legendárneho vydávateľstva Metal Blade Records sa na albume „Where Owls Know My Name“ veľmi lahko pohybuje od extrémneho nákladu po rozsiahle náladotvorné, progrockové a miestami až ezoterické plochy a robí tak vkusne a vyložene bez tápania. Popritom by to do takého intra „Cancer/Moonspeak“ nikdo nepovedal. Pokľudna záležitosť, kde sa prvýkrát predstaví melodickým hlasom, teda tu je to skôr na polceste k hovorenému slovu, basgitarista Adam Biggs. To už keď masívnym gojirovským riffom začína búrka „The Silent Life“, v ktorej už za mikrofónom úraduje chropot speváka Jakea Dieffenbacha, je jasné, kde leží žánrové gro kvintetu, ale ani tu kapela nezabúda na čitateľnosť, respektíve nemá v úmysle presýtiť svoju tvorbu horou motívov ako napríklad ich počuteľná inšpirácia Fallujah. Keď sa v polovici skladby vražedné tempo náhle zvoľní, nastupuje hosťujúci Kenny G so svojím romantickým saxofónom – ROBÍM SI PRDEL – ale ten saxofón tam fakt je a pasuje k takmer King Crimsonovskému intermezzu fakt parádne. O to prekvapivejšie je keď sa vráti neskôr v skladbe v podobe splašenej spleti pazvukov ponad metalovým nákladom. A to štýlom podobným, akým tento nástroj týral Jon Zorn pri svojej hosťovačke na albume „Utilitarian“ od praotcov Napalm Death. „A Home“ zas začína samostatne gitarou drhnúcou klamlivo tuctový rockový riff, aby poslucháča následne prebrala k životu ďalšia dávka progresívneho death metalu, ktorý vysoko spĺňa všetky hráčské a kompozičné štandardy spojené s touto škatuľkou a nezabúda na pridanú hodnotu. Opäť sa predstaví melodickým spevom basák Adam Biggs, záver skladby zdobí parádne gitarové sólo. Kobercový nálet dvojkopákov pokračuje v perfektnej „Old Nothing“, rovnako v správny čas zdobenej rôznými vychytávkami, ktoré spoľahlivo udržia vašu pozornosť. To čo však pokračuje v „Subtle Change“ už hrubým písmom zapisuje RIVERS OF NIHIL medzi súčasnú metalovú elitu. Táto skladba má skrátka všetko čo pre mňa perfektná skladba má mať. Akustický rozjazd, vyšperkované detaily bez zbytočného komplikovania, neschématicky prevedené skoky medzi melodikou a brutalitou, zatúlaný hammond niekde zo 70tých rokov minulého storočia a vracia sa aj Kenny G :). Treba počuť. Je to skrátka 8 a pol minúty eargasmu. Podmanivá inštrumentálka „Terestria III: Wither“ sa nebojí ani elektroniky či ľahkého industriálneho nádychu a perfektne premosťuje prvú a druhú časť nahrávky.  Klamlivo pokojným rozjazdom začína aj „Hollow“, aby sa neskôr premenila v pomalú, zato heavy masaž riffov a bubeníckych kreácií s výbornou atmosférou. Zato klasicky death metalová „Death Is Real“ si to nekompromisne sype a to tempom doslova vražedným. Titulná vec „Where Owls Know My Name“ na mňa dýcha atmosférou Belewovských King Crimson (od „Discipline“ vyššie) a Tool, nástup skreslených gitár vyložene uzemňuje a späť je aj náš starý kámoš Kenny G. Album uzatvára „Capricorn / Agoratopia“ a to začiatkom takmer identickým s introm „Cancer/Moonspeak“, avšak...

Čítaj ďalej
/RETRO/ NEVERMORE – Dreaming Neon Black – Century Media 1999
jan07

/RETRO/ NEVERMORE – Dreaming Neon Black – Century Media 1999

Zverejnené v jan 7, 2019

13. decembra 2017 nadobro pominula nádej na vzkriesenie metalovej supernovy Nevermore a tak neostáva nič iné, než vložiť do prehrávača váš obľúbený album a zahojiť si rany porciou ich skvelej hudby… …a to zas nie je tak zlá predstava. Aj keď sa z tvorby týchto metalových nestorov z kolísky grungeu vyberá najlepší album fest ťažko, dokonca aj tie „slabšie“ (čo je v mojom prípade len debut z roku 1995) strčia do vrecka 99.9% interpretov na scéne, musím nakoniec siahnuť po „Dreaming Neon Black“. Nehorázne pochmúrny materiál poznamenaný vtedajšou osobnou stratou Warrela Danea pôsobí očistne, katarzia jedného z najlepších textárov a najosobitejších spevákov v metalovom žánri tu poslucháčom doslova naháňa husiu kožu. O to bolestnejšia je dnešná realita – Od Warrela Danea a tým pádom ani od Nevermore si s najväčšou pravdepodobnosťou nič nové nevypočujeme. Pýtate sa prečo s najväčšou pravdepodobnosťou? Ono minulosť ukázala, že nejedna kapela to dala nakoniec dohromady aj po smrti charizmatického frontmana (Alice In Chains napr.), ale myslím, že Jeff Loomis, gitarový virtuóz a kreatívny mozog Nevermore má dosť súdnosti a rešpektu voči tomu, čo s Warrelom pod hlavičkou tejto ikony vytvorili.  Takže slovami Jima Morrisona: „This Is The End, Beautiful Friend“. Ruka vynárajúca sa z vody, ktorá k nám siaha z obalu nahrávky, odzrkadľuje opakujúci sa sen Warrela Danea, v ktorom jeho bývalá priateľka topiac sa kričí o pomoc. Tieto sny začal mať spevák vraj potom, ako ho opustila, pridala sa k náboženskej sekte a nikdy viac o nej už nepočul. „Dreaming Neon Black“ teda rozpovedá príbeh muža, ktorý postupne prepadá šialenstvu po strate milovanej ženy a ako sa vyjadril Warrel, jeho „stúpajúce šialenstvo je postupne vyjadrené v skladbách, prechádza fázami odmietania a seba-obviňovania, obviňovania a odsúdenia boha. Koniec je tragický…trochu depresívny. Shakespearovský“. Veru, je takmer železným pravidlom, že skvelé veci vznikajú v momente, kedy sa človek snaží zo dna vyplávať späť na hladinu. Tretí album Nevermore v tomto nebol žiadnou výnimkou. A aby toho smutného nebolo málo – koncom apríla 2018 tento svet opustil po dopredu prehratom boji s Lou Gehrigovou chorobou aj Tim Calvert.  Famózny gitarista, ktorého hráčske schopnosti nijak nezaostávali za Loomisovými. Smrtka hnusná si veru neberie prázdniny. Predtým než Calvert nahral s Nevermore „Dreaming Neon Black“, pôsobil v kruto nedocenených (spočiatku) thrashmetalových Forbidden.  Táto kapela by si rovnako zaslúžila nesmrteľný status už len za tak fantastický a nadčasový album, akým bol „Distortion“ z roku 1994 (aj ten si niekedy pripomieme). Čo ponukol teda „Dreaming Neon Black“ mimo faktu, že išlo o zďaleka najtemnejší počin Seattleských? No hneď prvú vec čo si gitarista všimne je, akého schopného sparing-partnera vtedy Jeff Loomis získal v Timovi Calvertovi. Páni si učebnicovými sólami prehadzujú pomyselný štafetový kolík a Calvertová záľuba v disonantných gitarových postupoch si v Nevermore našla pevné miesto.  Mierne zahuhlaná produkcia akoby len zahusťovalo ono emocionálne bahno, ktoré Warrel Dane ventiluje prostredníctvom textov von. Rýchle pecky ako úvodná „Beyond Within“ či „Poison Godmachine“ si to...

Čítaj ďalej
SCARS OF THE INSANE – D.H.A.R.M.A. – 2018
jan01

SCARS OF THE INSANE – D.H.A.R.M.A. – 2018

Zverejnené v jan 1, 2019

Táto grupa zo severnej Moravy sa koncom (teraz už) minulého roku prihlásila s druhou nahrávkou „D.H.A.R.M.A.“ a to s jednou zásadnou zmenou – vokálny post po odídenom frontmanovi Radanovi Kostovskom obsadila speváčka Ivana Svítková. Keď sa nám do našej virtuálnej redakcie teda dostal nový album, bol som spočiatku skeptický. Nemám žiadne výhrady voči ženskému spevu v metale, len často táto kombinácia schádza skôr do formy a prázdneho obsahu, akoby ženský vokál mal byť skôr onen faktor, ktorý môže predať aj mizerne znejúcu a po tvorivej stránke vyprahnutú kapelu. Príkladov je veľa, každý nech si doplní podľa svojho. Takéto niečo však po xy vypočutiach druhého albumu Opavských metalistov nehrozí. Po prvé – sú tu nepopierateľné skúsenosti – inštrumentalisti zo SOTI sa ponevierajú v CZ undergrounde už od 90-tých rokov, takže skladby sú kompozične perfektne zoštelované, zvuk je puntičkársky vypiplaný a popritom brutálny. Hlavne pokiaľ žeriete partičky ako Fear Factory, Strapping Young Lad či ranný Mnemic (ešte s Bogballem za mikrofónom), budete si chrochtať blahom.  Kopáková salva a lá kobercový nálet na Bagdad v titulnej skladbe „Dharma“ nech je toho príkladom. Po druhé: IVANA!! Jej rockový a patrične razantný vokál dodáva šťavu každej jednej skladbe a zdanlivo nesúrodá kombinácia strojovej brutality a rockovej uvoľnenosti dodáva SOTI to, čo na prvej nahrávke aj cez jej kvality nemali – vlastný ksicht! S patričnou dávkou nadhľadu môžem povedať, že takto by to zhruba znelo, keby Sandra Nasic spievala vo Fear Factory. Je to totiž perfektne. Teší ma, že kapela nikde nasilu nešroubovala screamy a growly, album sa takmer celý nesie v znamení melodického vokálu. Brutálne gitarové riffy sú často podporované atmosférickými vyhrávkami (rozumej skôr brnkačkami), ktoré kompozíciu skladieb veľmi šikovne navrstvujú. Tu a tam sa mihne aj umne zaradená elektronika a klávesové plochy, ako napríklad v inštrumentálke „Salome“, mrazivo doplnenej kultovým a nadčasovým prejavom Charlieho Chaplina z filmovej klasiky „The Great Dictator“. Charlie Chaplin a metal? No neber to! Absolútnym vrcholom je pre mňa skladba „Surrender“, kde Ivana ide na plný plyn a aj keď ide o zďaleka najspevavejšiu a najprístupnejšiu záležitosť z celého albumu, nezabúda na patričnú tvrdosť a strojovosť, ktorou SOTI po inštrumentálnej stránke definovali celú nahrávku. Rovnako je na tom aj prvý singel „Monsters“. Úvodný riff v „Haunted“ mi takmer utrhol dekel a následne Ivanine vokálne harmónie v slohe sú ako výstrel z pekla do neba a naspäť. Parádnym úletom je metalová prerábka bondovského hitu „The World Is Not Enough“ od Garbage – hlavne zo spôsobu akým je spracovaný refrén a bridge skladby doslova mrazí. V „Save Yourself“ je príjemne vytiahnutá basgitara, vydarený je opäť rockový refrén. V strede skladby to zbesilo roztočia kopáky, aby následne došlo na jednu z najlepších inštrumentálnych pasáži na nahrávke. „Cycle Of Force“ vás v úvode doslova vyzýva k headbangingu, avšak skladba a album s ňou končia v perfektnom melodicko-atmosférickom háve. Vymaľované. Tych 33 minút vďaka neuveriteľne vyrovnanému materiálu odsype veľmi rýchlo....

Čítaj ďalej
/RETRO/ SEPULTURA – Roorback – SPV/STEAMHAMMER 2003
dec09

/RETRO/ SEPULTURA – Roorback – SPV/STEAMHAMMER 2003

Zverejnené v dec 9, 2018

Roorback: A) falošná, poškodzujúca správa slúžiaca pre získanie politickej výhody;                      B) 9-tý album Brazílskej metalovej skupiny Sepultura; Po odchode zo stajne vydavateľa  Roadrunner Records nakoniec Sepultura skončila u SPV/Steamhammer.  Pred nahrávaním nového albumu si vyhodila trochu z kopýtka a pod krídľami novej spoločnosti chlapci spáchali 7-skladbové EP coververzií „Revolusongs“ od štýlovo veľmi rôznorodých interpretov. Síce nechýbali prerábky od legiend ako Exodus (spomienka na vtedy nedávno zosnulého Paula Baloffa) a Hellhammer (ranná inkarnácia neskorších Celtic Frost), zvyšok však tvorili do Sepulturovského hávu prezlečené a veľmi vydarené verzie hitov od U2, Devo, Jane´s Addiction, ba dokonca Public Enemy či Massive Attack.  Po tejto, nutno povedať slušnej odbočke prišiel čas na radový album. Už od začiatku kapela vedela, že chce k novinke pristúpiť iným spôsobom než na predošlých dvoch, troch nahrávkach. Tentokrát sa nekonali žiadni hostia a kapela, rozhodnutá vydať zo seba to najlepšie bez všelijakých pozlátok, sa rozhodla nahrať nový album len v esenciálnej štvorici Green-Kisser-Xisto-Cavalera. A prvý krát od albumu „Arise“ nás do novinky uviedla rýchla skladba. „Come Back Alive“ začína dvojkopákovou salvou za podpory vintage Sepulturovského riffu, nabere na thrashovej zbesilosti, Derrick v rýchlosti šteká v slohe text a nasleduje refrén, ktorý doslova uzemňuje. To všetko v najlepšom duchu klasickej Sepultury. Andreas Kisser vypáli chaotické bleskurýchle sólo a niečo po tretej minúte je tomuto uragánu koniec. Fantastický otvárak. Disharmonickou tvárou na nás dýchne hneď nasledujúca „Godless“, veľmi dynamická skladba v strednom až pomalom tempe, brutálna „Apes Of God“ ktorá končí asi najdepresívnejším riffom v histórií kapely, či „More Of The Same“, meniaca nálady a groove metalový urevaný náklad s akustickými pasážami, v ktorých Derrick použije aj melodický spev. Práve na „Roorback“ poda Derrick svoj dovtedy najpresvedčivejší výkon a až tu som uznal, že si tento dredatý afroamerický predátor post frontmana Sepultury zaslúžil. Onoho roku 2003 som Roorback takmer nevybral z prehrávača a aj vďaka nemu som nakoniec vzal na milosť predchodcov „Against“ a „Nation“. Ak ste čítali predošlý diel tohto seriálu, tak viete, že najmä pre „Nation“ som si vypestoval až iracionálnu slabosť. V brazílskom etno rytme pokračuje nasledovná položka „Urge“ s prevažne melodicky spievajúcim Derrickom a Andreasom strúhajúcim disonantné riffy. Nikdy predtým ani potom sa Andreas neprezentoval takým množstvom disharmonických postupov ako práve na „Roorback“. „Corrupted“ je klasická HC tvár Sepultury,  masakrálny úvod, kde úraduje sekaná gitara a jednoduchý rytmus bicích, ma spoľahlivo posadí na zadok ešte dnes. „As It Is“ je o chuti experimentovať,  Derrick zase raz nahodí svoj melodický barytón, aby nás v refréne všetkých vyzval „aby sme veci akceptovali také aké sú“. Žeby odkaz fanúšikom, čo naňho furt hľadia skrz prsty? Každopádne výborná vec.  V melodickej časti singlu „Mindwar“ mi dokonca spevom pripomenie samotného Mikea Pattona. „Leech“ je zase HC ako vyšité, kde dostane slušný priestor aj basgitara Paula...

Čítaj ďalej