SLUGDGE – Esoteric Malacology – Willowtip Records 2018
aug16

SLUGDGE – Esoteric Malacology – Willowtip Records 2018

Slugdge majú ozajstnú záľubu v skladaní piesni rozpovedajúcich príbehy o rôznych slizkých bezstavovcoch. Síce toto dvojslovné spojenie môžeme ľahko aplikovať na väčšinu našich domácich politikov, ale povedzme si to na rovinu – tie príšery, ktoré vystupujú v snoch a skladbách dvojice z anglického mesta Preston, sú príšerami od narodenia a nie z vlastnej vôle.  A počas celej svojej diskografie nepocítili Matt Moss a Kev Pearson potrebu sa od tohto konceptu odvrátiť k niečomu prízemnejšiemu. A prečo vlastne? Päť rokov dozadu skonštatovali, že sme všetci „zrodení zo slizu“, rok nato ponúkli ďalší výdatný pokrm z jedálnička zvaného „Gastronomicon“, roku 2015 rozpovedali ďalšie príbehy o „ničote a slizom zamorených kráľovstvách“ a tohto roku sa k nám po zatiaľ najdlhšej štúdiovej odmlke dostáva „Ezoterická malakológia“. A malakológia je veda o čom? Hádať môžete iba raz – o mäkkýšoch. Takže to zas máme doma. Ako je na tom teda praotec-všeotec Mollusca a jeho dvaja vierozvestovia slizkej cirkvi v roku 2018? No, v rámci vzostupnej tendencie, akú mala doterajšia diskografia Slugdge, mi nezostáva nič iné než konštatovať, že nový album je opäť o kus lepší než ten predošlý. Na posúdenie kvality nových albumov Slugdge vlastne stačí vzorec K + 1, kde K je kvalita predošlého albumu. Za nádherným obalom, na ktorom Mollusca vyzerá ako požierač svetov rozťahujúci svoje chápadla cez portály do všetkých kútov vesmíru, sa nachádza progresívny death metal non plus ultra, s miernymi nánosmi blackmetalovej špiny, technicky precízny do poslednej noty – skrátka lahôdka pre poslucháča počas celej dĺžky albumu. Aj keď v minulosti bol skladateľský proces prevažne rovnomerne rozdelený medzi obdivoch Molluscových prisluhovačov, na novinke vraj dostal omnoho väčší priestor Kev Pearson, ktorý ako gitarovo zdatnejšia hemisféra dua, vystrelil štvrtú knihu slizkej biblie do technicky aj kompozične vyšších sfér.  Prvé čo si všimnete, sú prečistenejšie gitary, za čo môže fakt, že Slugdge poslali starý dobrý HM-2 (bossácky distortion pedál, ktorý v 90tých rokoch definoval sound nejednej známej deathovej kapely) na zaslúžený odpočinok.   Jeden by povedal, že kapela, ktorá vo svojích textoch rozoberá výhradne len vraždiace a násilnícke slimáky z vesmíru, to ďaleko nedotiahne. Avšak poctivá robota sa vždy vypláca, pretože po treťom albume „Dim And Slime-Ridden Kingdoms“ sa Slugdge dostali do hladáčika vydávateľstva Willowtip Records a tým pádom dnes môžu poskytnúť fanúšikom svoju hudbu na formátoch, aké DIY prístup väčšine kapiel finančne neumožní – hovoríme teda prevažne o vinyle, digipakoch a pod. No a hudba samotná? Je úplne fantastická. Je neskutočná. Je všetkým, čo od deathmetalového ale aj všeobecne metalového albumu očakávam a ešte viac. Famózny songwriting podporený netradičným konceptom a niekoľkoúrovňovou atmosférou, ktorá si to zarezáva pod kožu poslucháča čoraz hlbšie. Mierne odkazy na Entombed, ale aj Mastodon či Gojiru, ale pri tom všetkom silná prítomnosť vlastného ksichtu. Výborné vokály od multiinštrumentalistu Matta Mossa, prechádzajúce cez širokú paletu screamov, growlingov, melodických spevov pripomínajúcich prefajčené hrdlo Troya Sandersa (skladba „Spectral Burrows“) či blackmetalovo zaklínajúcich (Dimmu...

Čítaj ďalej
LELAHELL – Alif – Metal Age Productions 2018
aug13

LELAHELL – Alif – Metal Age Productions 2018

LELAHELL – Alif – Metal Age Productions 2018 Meno Redouane Aouameur (výslovnosť ponechám ľudovej tvorivosti) môže byť pre európskeho deathmetalového fanúšika vcelku neznámym pojmom, avšak na opačnom pobreží stredozemného mora, konkrétne v domácom Alžírsku, je tento chlapík rešpektovanou persónou tamojšej scény. Predtým, než roku 2010 priviedol k životu kapelu (skôr projekt) LELAHELL – pomenovanú podľa anjela v horoskope, ktorý drží oprate nad láskou, umením, bohatstvom a vedou, pôsobil Redouane v etablovaných kapelách domácej scény ako Neanderthalia, Litham, Carnavage či Devast.  Niesť meno anjela pri takto pekelnom náklade je vcelku netradičná kombinácia, avšak prvotná je vždy hudba, a v tej sa spájajú smrtiace riffové výpady s nádychom tradičnej alžírskej hudby. Čo na vás vyskočí z nahrávky „Alif“, teda mimo skvelej gitarovej práce, je neľudsky presný výkon za bicou batériou. Bodaj by nie, keď ho pre potreby albumu obstaral skúsený harcovník Hannes Grossmann, ktorého nejeden fanúšik pozná z jeho pôsobenia v legendách ako Necrophagist, Hate Eternal, ale aj napríklad Blotted Science. Jednoducho povedané – za značkou LELAHELL nestoja žiadne uchá a aj preto je prostý nejakých zelenáčskych neduhov. Rovnako ako prvý album „Al Insane…The (Re)Birth of Abderrahmane“ je aj „Alif“ koncepčným dielom a ďalej sleduje osudy ústrednej postavy – Abderrahmána. Táto fiktívna postava má pre Redouana osobný význam, keďže rovnaké meno niesol jeho otec a dnes nesie aj jeho syn. Sám pri prvom albume túto postavu označil ako metaforu pre obrodenie alžírskej metalovej scény, ktorá je v súčasnosti zredukovaná na zhruba trinásť kapiel, ktoré sa vo svojej domovine veľmi často potykajú s nedostatkom koncertných príležitostí, predsudkami a polenami hádzanými pod nohy od miestnych inštitúcií. Ale späť k albumu „Alif“. Názov nového albumu je vlastne prvým písmenom arabskej abecedy, ktoré je v arabskej kaligrafií využívané na odvodenie veľkosti ďalších znakov. Keď si to zoberieme z iného pohľadu, tak „Alif“ je metaforou pre nový začiatok, v ktorom hlavná postava Abderrahmán robí po znovuzrodení prvé kroky a v novom živote zažíva všetko po prvý krát – radosť, šťastie, ale aj prvé sklamania, zrady a strach. K hudbe samotnej – Úvod „Paramnesia“ obstarávajú práve paľby dvojkopákov spolu s basgitarou, aby sa pripojil odsekávaný staccato riff pripomínajúci súčasnú tvorbu Decapitated. Postupne sa do popredia dostávajú melódie evokujúce práve arabský svet – s trochou nadhľadu by sme to mohli nazvať púštnym death metalom (:D). Redouane obstaráva lahodné gitarové sóla ponad beztak nápaditými gitarovými riffmi a skladba nenudí počas celej 4 a pol minútovej stopáže. Nie je tu núdza ani o efektné brutal deathové vypaľováky akým je napríklad ôsma „Parasits“, aj keď aj tu kapela prepašuje náznaky melódií, ktoré poslucháčovi navodia peklo rozpálenej africkej púšte. Nie inak je tomu u singlovky „Ignis Fatuus“. Zvuk je správne nabúchaný, avšak dostatočne prehľadný. Koniec koncov, dvojica poľských producentov – Sławeka and Wojteka Wieslawskich – má v oblasti nahrávania extrémnych metalových žánrov neotrasiteľné renomé.  Ich štúdiom Hertz si totiž prešli...

Čítaj ďalej
Report – HELMET, Mind The Gap – 06.08.2018 – Randal Club
aug07

Report – HELMET, Mind The Gap – 06.08.2018 – Randal Club

Miesto nejakého siahodlhého úvodného obkecu prejdem rovno k veci – Helmet prevalcovali Randál. Čakal som skvelý koncert, koniec koncov v rámci prvého Európskeho turné k stále aktuálnej fošni „Dead To The World“ navštívili minulý rok aj Viedeň a naložili nenormálne. Včera v Bratislave však naložili ešte viac. Page Hamilton skrátka nestárne. V tom jeho podupkávaní ľavou nohou do rytmov a groovov, ktoré do značnej miery pomáhali definovať tvár metalovej muziky na konci 90-tých rokov (ale aj dnes sa nájdu kapely, ktoré doja ich odkaz), je stále neskutočné čaro. Obrovskou výhodou Helmet je, že naživo znie skvadra okolo skúseného harcovníka Hamiltona desaťkrát tvrdšie než z akejkoľvek štúdiovky a relatívne poskromný priestor Randálu tejto natlakovanej paľbe len prospel. Page sa sám potom, ako sa ho jeden fanúšik po koncerte spýtal „ako bolo na Wackene?“ vyjadril, že festivalové vystúpenia moc nemusí. Preniesť takú atmosféru, pohodu, vzájomnú výmenu energie a zároveň nekompromisný náklad sa na festivalové pódium dá len ťažko, na to sú kluby a v tomto sú Helmet ako doma. Ale po poriadku. Úlohu predskokana dostali bratislavskí Mind The Gap. Ich zmes alternatívneho rocku a metalu bola prevedená kvalitne ako zvukovo, tak aj výkonom (hlavne rytmická sekcia). Keďže sa väčšina ľudí dovalila do priestorov klubu až okolo deviatej, hral domáci support pred trochu skromnejším publikom. Muzika, ktorú Mind The Gap hrali, nebola práve mojou šálkou kávy, avšak postupne pribúdajúce publikum vcelku slušne zahriali do prevádzkovej teploty. Presne podľa časového harmonogramu, teda o 21:15 vyšli na pódium Helmet v rovnakej zostave, v akej vystúpili rok a pol dozadu vo Viedni a v akej aj nahrali posledný album „Dead To The World“ – Page Hamilton (rozumie sa samo sebou), Dave Case (basa), Dan Beeman (gitara) a Kyle Stevenson (bicie). Pozornosť na seba však strhli najmä Page Hamilton a Kyle Stevenson, ktorý rytmiku Helmet ukočíroval s milisekundovou presnosťou a spolu s basákom Daveom Caseom výdatne pomáhal aj po vokálnej stránke. Myslím, že by sa určite nenašiel žiaden hnidopich, ktorý by v ten večer nariekal nad neprítomnosťou pôvodného bubeníka Johna Staniera. Na to, aby na takéto myšlienky vôbec došlo, hrali Helmet až príliš chirurgicky presne, bez zbytočných rečí a s mladíckou intenzitou. Koncert začal s otvarákom druhej post-reunionovej placky Monochrome, skladbou „Swallowing Everything“. Kapela šlapala ako atómové hodiny a aj keď Pageovi chvíľu trvalo, než sa rozospieval, tak už pri druhej priamočiarej rockovej pecke „Life Or Death“ bolo všetko na svojom mieste. Valivá stena gitarových riffov s nekompromisnou skákavou rytmikou vo vlnách pulzovala celým Randálom, ktorý bol touto dobou už celkom slušne zaplnený. Mimo „Life And Death“ zazneli z fošne „Dead To The World“ ešte koncertné tutovky „Red Scare“ či „Drunk In The Afternoon“, ktorej nadupaný refrén spievala zborovo tuším celá kapela, no a ešte pohodová rocková vecička „I Love My Guru“, postavená na Pageovej gitarovej linke. Post-Reunionové obdobie v setliste reprezentovali ešte skladby ako „See You Dead“...

Čítaj ďalej
HARKONEN – zabudnutí veteráni post-HC.
aug06

HARKONEN – zabudnutí veteráni post-HC.

Americkým, ale aj zahraničným metalovým podhubím sa na prelome tisícročí mihlo zopár dnes už zabudnutých, ale ani nahodou zabudnutia hodných HC kapiel. Dnes  tieto spolky skôr pripomínajú zoznamy padlých, avšak po pár vypočutiach sa vieme  vcelku ľahko dovtípiť, kam si niektoré súčasné metalové grupy z času na  čas odskočia pre inšpiráciu. Nie inak to bolo u Harkonen z Amerického severozápadu, konkrétne malého mestečka Tacoma v štáte Washington.  Kapela si meno požičala od jednej fiktívnej zámožnej rodiny z kultového románu Franka Herberta „Dune“ a aj keď si svoje prvé kroky na počiatku roku 1997 odkráčala ako kvintet, tak sa čoskoro zredukovala na extrémne nasraté, chaotické a hlučné power trio. Koncentrovaná okolo gitaristu a speváka Bena Verellena, sa táto zverina stalo veľmi rýchlo a často skloňovaným pojmom v americkom HC podhubí. A bodaj by nie, Verellenovci to majú pravdepodobne v krvi, keďže aj Benov brat Dave už od roku 1993 pôsobil ako frontman rovnako, ak nie viac inšpiratívneho a matematicky trochu šialenejšieho spolku – Botch. Tiež sa na nich zabudlo, tiež si ich čoskoro pripomenieme. Prvý rovnomenný album vydali Harkonen roku 1999, po dvoch sedempalcových vinylových épečkách a jednom demo CD, ktoré pritiahlo pozornosť indie vydavateľstva Wreck-Age records. Aj cez citeľnú inšpiráciu služobne staršími kolegami, ako vtedy už veselo fungujúcimi Converge, Botch či dokonca samotných praotcov Melvins tu predsa len bol cítiť závan (či zápach?) niečoho svojbytného a vlastného života schopného. Nefalšovaná surovosť tria tu bola podaná v adekvátnom zvukovom kabáte – ako výbušný masaker plný ostrých, prehúlených a väčšinou disharmonických gitár, skreslenej dunivej basgitary či uzemňujúcich bicích groovov. Pridajte si k tomu škrek a rev na štýl „posledný hysterický výkrik pri páde z mrakodrapu na zem“ a snáď Vám to nejak navodí celkový obraz hudby Harkonen (alebo si ju jednoducho pustite).  Na debutovej nahrávke sa našlo plno prvkov, ktoré trio vcelku slušne dotiahlo do extrému, či už to boli Helmetovské groovy, decentne pokrivená rytmika a neohrabaný gitarový sound. Úvodná „Catching Cold“ tieto vplyvy umne mieša a pridáva ukrutný rev Bena Verellena, ktorý v jednej osobe kombinuje hrdelné prejavy Scotta Kellyho a Stevea Von Tilla z najvýbušnejšieho obdobia Neurosis („Through Silver in Blood“ a „Times Of Grace“). Objavujú sa noisové eskapády a riffové steny, akými sa neskôr predstavili napríklad Mastodon na svojom debute „Remission“. Valcujú tu aj sotva minútové výplachy ako „Chestlevel“ či „Low“, inštrumentálna, post rockom nasmradlá „Movers“ ale aj besná hardcore-noisová vypalovačka „A Smile And A Shove“. Zo zvukového hľadiska by som ešte vyzdvihol šialene skreslenú basgitaru, ktorej sú ledva rozumieť tóny. Paradoxne tento duniaci hluk výborne zapadá do celkového soundu Harkonen. Pred vydaním druhého albumu „Shake Harder Boy“ (2002) trio prešlo pod krídla vydávateľa Hydra Records.  Nástupca animálneho debutu bol po produkčnej stránke o poznanie čistejší a s prižmúrením všetkých zvieračov na tele by sme mohli povedať, že Harkonen nasali trochu inšpirácie aj v špinavom...

Čítaj ďalej
A PERFECT CIRCLE – Eat The Elephant – BMG 2018
aug03

A PERFECT CIRCLE – Eat The Elephant – BMG 2018

Z ťažkej pozície sa mi sprvu hodnotil nový album A PERFECT CIRCLE, niekdajšej superskupiny okolo frontmana TOOL Maynarda Jamesa Keenana. Ešte stále mám totiž niekde v rohu mozgovne zafixovanú veľmi živú spomienku, ako som prvýkrát videl klip na hitovku „Judith“ z fantastického debutu „Mer De Noms“. Bolo to oného roku 2000, mal som sotva pätnásť a často rotujúca klipovka na stanici Viva 2 mi v podstate vtedy ono leto definovala. Prd som vedel kto sú Tool, známe mi akurát boli dva ksichty z Corganových Smashing Pumpkins a to bolo asi tak všetko. Ale tá skladba – také niečo som snáď dovtedy nepočul, nevidel – skrátka paráda. K celému albumu „Mer De Noms“ som sa dostal asi pár mesiacov pred vydaním dvojky „Thirteenth Step“ –  no a bola z toho láska na celý život. Dodnes sa k týmto dvom nahrávkam rád vrátim, i keď priznám, že posledné roky to bolo menej často. Dlhých pätnásť rokov (!!!) od posledného autorského albumu ma v podstate donútilo brať APC ako vec minulosti. Aj keď sa kapela dala okolo roku 2010 koncertne znova dohromady, vydala parádny živák z Coloradského kolosea Red Rocks, tak ma aj to v podstate nechávalo tak nejak chladným. Čakal som nový štúdiový album, a keď som sa o ňom nejaký čas dozadu dozvedel, tak ma to nechalo ešte chladnejším. „Však ma to vlastne ani tak nezaujíma, kde je boha nový TOOL??“.  Keďže som mal kopec inej muziky na počúvanie,  tak ma obišli aj postupne pribúdajúce ochutnávky z „Eat The Elephant“. Myslím že prvý klip čo som videl ma dokonca fest nudil.  Ako hudba, tak obraz. A teraz keď je album vonku, musím na rovinu povedať, že ten slon sa mi žerie dosť ťažko. A trávim ešte ťažšie. Novinka je rovnako, ak nie viac introvertná, ako jej predchodca z roku 2003 (eMotive nerátam). APC vlastne nadviazali tam kde skončili – s tým že občasné rockové výbuchy aké zdobili Mer De Noms (Magdalena, Judith) tu moc nenájdete, možno tak vydarenú “The Doomed“ s motívmi ďalekého východu.  Album otvára titulná skladba, kde Maynardov vokál sprevádzajú len bície, piano a jemné klávesy. Aj keď to sprvu nie je zlé, vydržať skladbu až do samotného konca sa mi darí len ťažko. „Disillusioned“ je pomerne vydarená, nálady meniaca skladba, i keď to klavírne zvoľnenie v kvázi refréne by potrebovalo skrátiť. Odchádza to takmer do stratena a v porovnaní s ráznejšou slohou skôr utína plynulý tok skladby. Mdlá „The Contrarian“ ma tiež práve nenadchla a album sa ani treťou skladbou nie a nie rozbehnúť. Ale čo má prísť, príde. „The Doomed“ je pecka, kde sa konečne k slovu dostanú ostrejšie gitary s Maynardovým  naštvanejším prejavom a album zrazu ožíva. S odkazom na Adamsovú päťdieľnú trilógiu (či trojdielnú pentalógiu?) sa na poslucháča vyrúti hudobne veselšia (textovo už pomenej) „So Long And Thanks For All The Fish“. „Čas sú peniaze a peniaze...

Čítaj ďalej