/RETRO/ SEPULTURA – Nation – Roadrunner Records 2001
dec06

/RETRO/ SEPULTURA – Nation – Roadrunner Records 2001

Zverejnené v dec 6, 2018

Sepultura v druhej epizóde neprestajného boja za legitímnosť vlastnej existencie. Kapela sa hýbe kreatívne dopredu, avšak na miesta, kde by ju väčšina fanúšikov najradšej nevidela. Z odstupom času považujem práve „Nation“  za prvý vrchol a zároveň najviac neprávom zhadzovaný album post-maxovskej Sepultury. Mimo ani nie minútových HC vypalovačiek ako „Revolt“ a „Human Cause“ sa celý album nesie skôr v strednom hopsavom tempe a kapela sa nebojí preskúmať dokonca aj jemnejšie polohy so zasnenými skladbami ako „The Ways Of Faith“ či „Water“, kde Derrick pokračuje a ďalej rozvíja trend nastolený predošlým albumom „Against“, t.j tu a tam rozdá zopár melodických liniek.  Tie však zapadajú do vzorca tvorby kapely omnoho prirodzenejšie ako  pred troma rokmi, keďže až na „Nation“ dostal Derrick možnosť ovplyvniť tvár rodiaceho sa materiálu od začiatku a nie len dodať vokály k hotovým skladbám.  Výsledkom toho pôsobila nová Sepultura omnoho zomknutejšie a sebavedomejšie. Nebojím sa tvrdiť, že každá skladba na „Nation“ je svojim spôsobom hit, teda s výnimkou spomínaných ultra-krátkych nášupov. Tie sa však na nič nehrajú a plnia vítanú rolu bezmyšlienkovitého výplachu na dovtedy najexperimentálnejšom albume kapely. Napríklad, keď po výbornej úvodnej hymne „Sepulnation“, textovo vypovedajúcej o fiktívnom štáte/národe, kde by bolo všetkým skvelo, zostra nastúpi a rovnako náhle skončí zmienená „Revolt“, je to akoby vás prešiel kamión, u ktorého ste si stihli všimnúť akurát tak zadnú ŠPZ.  „Border Wars“ vládne Kisserova sekaná gitara za podpory zase raz výborných bicích Igora Cavaleru, monštrózný refrén, akých je na „Nation“ neúrekom, len potvrdzuje, že v Sepulture je opäť všetko tak, ako má byť. Škoda len, že vydávateľ Roadrunner si z prepadu predajných čísel „Against“ voči bestselleru „Roots“ vyvodil, že kapela vo vtedajšej podobe predstavovala nenávratnú investíciu a doslova odflákol reklamnú kampaň k novému albumu. Vlastne ani nebolo čo odfláknúť, žiadna kampaň nebola. Balík peňazí, vyhradený na realizáciu klipu k skladbe „One Man Army“ bol nakoniec tiež stopnutý a „Nation“, aj keď mal u kritiky a fanúšikov lepšiu odozvu než jeho predchodca, sa predajmi prepadol ešte hlbšie. Výsledkom bol odchod od Roadrunner Records. Či už dostali padáka alebo odišli sami, Kisser sa nechal počuť, že byť pod krídlami rovnakého vydavateľa ako Soulfly nerobilo dobrotu. Ironicky dnes sú v rovnakej situácií (Nuclear Blast) a rokujú s tým istým človekom (Monte Conner), ale s tým rozdielom, že majú oproti bývalému frontmanovi navrch a z objektívneho hľadiska sa im do značnej miery podarilo revitalizovať značku Sepultura aj bez bratov Cavalerovcov . Z môjho subjektívneho pohľadu sa im to podarilo už na „Nation“. Pochybujem, že natočiť klip k hitovkám ako „Sepulnation“, „One Man Army“ či „Who Must Die“ by bol problém aj z vlastného vrecka, takže zádrhel tam musel byť skôr zo zmluvného hľadiska. Na druhú stranu, v dobe bez Youtube a sociálnych sietí by sa videoklip bez podpory labelu ďaleko nedostal. Ale späť k albumu, ktorý poskytne kvalitné záseky ako napr. „Uma Cura“, pomaly sa rozvíjajúcu a obohatenú...

Čítaj ďalej
AGRESIA – Exil – Independent 2018
dec06

AGRESIA – Exil – Independent 2018

Zverejnené v dec 6, 2018

Tretia nahrávka žilinskej Agresie nesie názov „Exil“ a…povedzme si to na rovinu – výborná práve nie je. Niežeby kapela nevedela prísť s nejakým nosným nápadom, povedzme že aj riffy sú miestami celkom chytľavé, ALE… Celý album je ukážkovým príkladom „DIY gone wrong“.  Popritom nejak neviem kde nastala chyba, pretože pri počúvaní predošlého záseku „Eugenika“ sa mi nezdalo, že by bol zvuk takto zprznený, prepálený a výkon kapely (a teraz fakt sorry) krivý. Niežeby v prípade EP „Eugenika“ išlo o nejaký svetoborný materiál, popravde ma ich variácia na muziku pána Cavaleru nijak nenadchýnala, ale to bude asi tým, že samotný pán Cavalera už 10 rokov nič normálne nevydal. Na druhú stranu však bolo treba uznať, že Agresia svojpomocne dosiahla relatívne obstojný výsledok – najmä zvuková stránka bola čitateľná. To sa však netýka tohtoročného „Exilu“. Gitary znejú ako keby niekto zabudol ku gitarovej hlave pripojiť aj bedňu, teda kruto povedané – ako včelí úľ. Bicie sú niekde dole utopené pod prehúleným bzukotom gitár a niekedy to znie, ako keby išli úplne mimo. Počuteľné je to už v úvodnej „Narkománií“, kde by na chvoste slohového riffu mali isť gitary a bicie chirurgicky presne, avšak už na prvé vypočutie znejú rozhádzane. „Mŕtvy Les“, ak si teda odmyslím strašný zvuk, začína vcelku vydareným riffom a ak si odmyslím aj úsmevne naivné enviro posolstvo textu so skvostmi ako „potokom tečú slzy miazgy“, tak má skladba aj vcelku dobre zoštelovanú kompozíciu. Tu sa dostávam k hlavnému problému – celý album by znel inak, keby sa chlapci z Agresie radšej pokúsili zveriť do rúk producentovi mimo kapely – niekomu kto by ich v štúdiu poriadne vytrápil a nedovolil, aby sa do výsledného produktu dostali chyby ubiehajúce od metronómu na sto honov. Žilinský groove/thrash po skladateľskej stránke totiž funguje a mohli sme mať čo do činenia so solídnou nahrávkou, ktorá nemusela následkom zlého DIY skončiť niekde v kategórií „v roku 1993 by to bolo na slovenskú scénu v pohode“. Najkrivšie však na poslucháča pôsobí singel „Ouroboros“, teda „náš rob či ros“, kde úvodný riff ide tak mimo oproti tepu bicích, či naopak, že je takmer nemožné to prepočuť. Aby som však len nekritizoval, tak growling obidvoch vokalistov je zrozumiteľný, najmä hrdelný rev basáka Martina Košu by kľudne mohol byť raz tam, kde kedysi bol zemetras Jana Chrisa de Koeyer (Gorefest).  Najpočúvateľnejšou  skladbou je teda jednoznačne „Panoptikum“, kde kapela šliape vcelku presne a ešte „Svorka Vlkov“. V textoch by som bral viac nadhľadu, než stokrát otrepanú metaforickú temnotu o tom ako je všetko na hovno, ako je človek to najväčšie zlo. Avšak nejak extra strhávať body za to nemá zmysel. Je to skôr vec toho či Vám takéto lyrické vyjadrenie sedí alebo nie. Takže zhrnuté – potenciál tu je, ale nemôžem ísť s hodnotením vyššie...

Čítaj ďalej
POETRY IN TELEGRAMS – I, Koheleth – My Point Records 2018
nov19

POETRY IN TELEGRAMS – I, Koheleth – My Point Records 2018

Zverejnené v nov 19, 2018

Priznám sa, že aj keď má gitarista Johny Štefeček so svojím projektom Poetry In Telegrams na konte už štvrté EP, v prípade aktuálneho „I, Koheleth“ ide o moje prvé stretnutie s jeho tvorbou. Teda na rovinu, o tomto jeho hudobnom decku som nemal ani potuchy, len som vedel že ide o šikovného gitaristu, ktorého som poznal akurát tak z krátkeho účinkovania v kapele FEELME. Friško som si teda prebehol jeho doterajšiu tvorbu, milo ma prekvapilo že spolupracoval a stále spolupracuje s Paulom Ortizom – že Vám toto meno nič nehovorí? No možno ho niektorí poznáte pod pseudonymom Chimp Spanner. Alter Ego tohto skvelého multiinštrumentalistu už sedem rokov nemá na konte nový album, až mám pocit, že Chimp Spanner je definitívne zapadnutý prachom. Ale späť ku Poetry In Telegrams, kde Ortiz ako hosť presedlal z bicej súpravy za klávesy (aj to len v jednej skladbe), aby bubenícku stoličku uvoľnil muzikantskému esu najvyššieho kalibru – Marcovi Minnemannovi. Len pre zaujímavosť, mimo Ortiza či Minnemanna si v Poetry In Telegrams v minulosti zabúchal aj Rakúšan Thomas Lang – žeby si Johny systematicky vyškrtával zo zoznamu všetkých niekdajších adeptov na bubenícku stoličku v Dream Theater (Lang, Minneman, Priester, Roddy)? K hudbe samotnej – je to všehochuť pozbieraná z črepín progresívneho či alternatívneho rocku a nu-metalu. Aj napriek absentujúcim dunivým spodkom, ktoré väčšinou obstaráva veslo hrubostrunné, má nahrávka patričný groove. Úvodná vec „Lip Reader“ je skôr melancholického a pokojného rázu, pod ťahavým gitarovým riffom sa pán Minnemann pekne vyhráva s činelmi a Johny do toho pridáva precítený spev. Dvojka „Stoic“ je predsa len trochu odviazanejšia, človek si spomenie napríklad na prvý album Karnivool či posledné albumy Deftones, čo pripomínajú najmä podladené gitary. Trojka „Accidental Happiness“ tlačí na pílu ešte viac a to hneď v úvode, Johny ovzláštňuje skladbu rôznými gitarovými pazvukmi, a v druhej slohe Marco prídáva do rytmu pekne zapracovanú hajtku. Aj napriek veľmi jednoduchej stavbe skladieb sa hudba PIT veľmi dobre počúva. Je totiž zrejmé, že hlavný mozog projektu má songwriting veľmi dobre zmáknutý, nič sa nesnaží prekombinovať či nasilu prilepiť, čoho dôsledkom sa k poslucháčovi dostáva pokojne plynúci tok príjemnej muziky. Inštrumentálku „S+R“ má na svedomí určite Paul Ortiz, nesie totiž známky jeho rukopisu a silne evokuje jeho skladby ako „Galaxy Rise“ či „All Good Things“.  To najlepšie príde však na záver s „Mysteries“, umne striedajúcou zasnenú slohu so zase raz skvelými Minnemannovými bicími. Celé to vyúsťuje smerom k veľmi vydarenému refrénu. Produkciu nahrávky si zase raz zobral na starosti u nás už nejaký ten rok zabývaný Roland Grapow. Páči sa mi, ako sa v mixe umne vysporiadal s chýbajúcou basou, čo dodalo nahrávke akýsi punc ľahkosti, až vzdušnosti. Po niekoľkonásobných vypočutiach mám dokonca pocit, že by basgitara akurát tak hudbu PIT zbytočne presýtila. Jedinú výhradu som mal spočiatku k Johnymu spevu, ktorý mi najprv nesedel, ale nakoniec sa to...

Čítaj ďalej
FACE THE DAY – Stuck In The Present – Independent 2018
nov02

FACE THE DAY – Stuck In The Present – Independent 2018

Zverejnené v nov 2, 2018

Alternative/progrockovový projekt Face The Day so sídlom pôsobnosti v Prahe stovežatej má už pár dní na konte druhý zásek Stuck In The Present a na rovinu – kvalitatívne ide o absolútny vrchol v rámci CZ/SK scény. Veľmi totiž pochybujem o existencií akéhokoľvek diela tu či na severozápad od nás, čo by prekonalo aktuálnu skladateľskú formu Martina Schustera, ústrednej persóny tohto projektu, ako aj dnes už neexistujúcich (či hybernujúcich?) progmetalových machrov Mindwork. No a keď už sme pri tom, tak sa nemusíme obmedzovať len na CZ/SK scénu, pretože tohtoročné „zaseknutie sa v prítomnosti“ barličky typu „na CZ/SK scénu výborné“ fakt nepotrebuje. Stačí povedať len „je to výborné“ bez akéhokoľvek znižovania latky. Mimo Martina Schustera sa na novom albume, rovnako ako aj na predošlom „Corroding Dreams“ podieľal aj ex-bubeník Mindwork Filip Kittnar. Už úvodnými tónmi intra „Stuck in Verona“ je smerovanie projektu jasné – t.j. otravuje vás čakanie na nový Karnivool? Chýbajú Vám Porcupine Tree? Možno nie, ale mne osobne Face The Day svojou novinkou túto medzeru bez problémov zaplnili ako tá „montážná pena“, o ktorej spieva Braňo Jóbus. Absolútne svojbytná záležitosť podporená 110% muzikantskému umu, aký je nám známy už z čias Mindwork, avšak v inom žánrovom prevedení. „The Remainer“ je rocková záležitosť, ktorá sa prehupne do fantastického refrénu s vokalnými harmóniami v podaní jemného Martinovho hlasu, ktorý kolíše niekde medzi Ianom Kennym, Stevenom Wilsonom a Masvidalovským vocoderom. Jediné čo môžem vytknúť je mierny český prízvuk, avšak ak to porovnám s časmi Mindwork, tak to tak či onak musím zhodnotiť ako obrovský pokrok. Dôjde na lahôdkové gitarové sóla, jeden scream ako nepatrné pojítko s metalovou minulosťou.  Nasleduje nádherná „Sympathy To Sin“ či „With Faith On My Side“ – obidve pozvoľna začínajú v akustickom háve a naberajú emócie, každé ďalšie vypočutie odkrýva predtým nezaznamenané skladateľské vychytávky a skryté detaily. Inými slovami, „Stuck In The Present“ nekĺže po povrchu a opočúvanie tu hrozí len veľmi ťažko. „With Faith On My Side“ končí v metalovom duchu podporená zase raz skvelým sólom, na um mi hneď zišli ikony žánru ako Fates Warning či Dream Theater. Skvelým groovom začína „Elevator In The Sky“ kde sa vzápätí pridávajú sláčikové nástroje, elektronika, akustické pasáže, svižné rockové tempo striedajúce atmosférické plochy, technická progmetalová odbočka – to všetko v hracom čase ktorý ledva atakuje 4 minúty. Face The Day naozaj vedia do skladby natrepať tolko vzájomne sa nebijúcich nápadov, že iným kapelám to vystačí na celý album. Melancholické záležitosti ako „Settle Down“, končiaca parádnym saxofónovým sólom v podaní hosťa Martina Plachého či „In The Dying Sun“ so skrytou basovou linkou evokujúcou Cynic a koncom v podaní skreslených gitár sprevádzaných rozťahanými tónmi piana ešte viac pridávajú albumu na rozmanitosti. Album vrcholí bezmála 9-minútovou titulnou skladbou, kde Martin Schuster ukazuje, ako hravo si vie ako skladateľ poradiť aj s takouto drastickou minutážou. Furt je...

Čítaj ďalej
REPORT – SASQUATCH (USA), Void Odyssey – 22.10.2018 – Fuga, Bratislava
okt23

REPORT – SASQUATCH (USA), Void Odyssey – 22.10.2018 – Fuga, Bratislava

Zverejnené v okt 23, 2018

Aj keď stoner rockové trio Sasquatch existuje už viac ako 17 rokov a má na konte už piaty radový album, objavil som ich zhruba len pred tromi rokmi. Okamžite sa však zaradili medzi moje obľúbené kapely a tak som si zákonite ich prvú koncertnú zastávku nemohol nechať ujsť. I keď som najprv rozmýšľal, či ísť v pondelok do bratislavskej Fugy, alebo o deň skôr do Viedne, kde kalifornské trio vystúpilo spolu s nemenej zaujímavými subžánrovými kolegami Elder, nakoniec zvíťazila jednoduchá lenivosť – teda Blava. Do Fugy sme podľa rozpisu došli na ôsmu a keďže rovno naproti schodom mali Sasquatch už rozložený merch, kúpil som si najnovšie cd „Maneuvers“, ktoré mi ako jedine chýbalo do zbierky a ešte šiltovku. Klub vcelku zíval prázdnotou, koniec koncov ľudia začali chodiť až niečo po pol deviatej a svoje určite spravili aj legendárni Killing Joke, ktorí hrali o niekoľko blokov vyššie v MMC na Šancovej. Každopádne Sasquatch nie sú v našich končinách až takým pojmom, aby naplnili menší klub, omnoho viac vyznávačov majú v Nemecku a Británií, zemiam to Stoner Rocku zasľúbeným. Však hlavne v prípade Nemecka  má človek niekedy pocit, že na každý štvorcový kilák tam pripadá jedná stoner kapela. Niečo po deviatej nastúpil na pódium support v podobe domácich Void Odyssey. Pozvoľné a rozťahané tóny gitary najprv napovedali, že pôjde o post vecičku na spôsob interpretov ako napríklad My Sleeping Karma, avšak o slovo sa neskôr prihlásili aj skreslené „fuzz“ gitary. Hudba inštrumentálneho tria sa opierala najmä o odkazy Kyuss a Black Sabbath, sem-tam sa vykľul Crowbar/Melvinovský sludge a HC, ale aj atmosférickejšie motívy. Nebolo to zlé, avšak na môj vkus trochu rozťahané. Kapela ale šlapala vcelku zohrato, vypichol by som najmä šikovného basgitaristu. Pár drobných po desiatej už nastúpili Sasquatch pred publikum sčítajúce niečo medzi 20kou a 30kou platiacich (hruby odhad, neratal som to :)). Začnime od konca – ich zhruba hodinový set v podstate nemal slabších miest. Zakladajúci člen, gitarista a spevák Keith Gibbs bol suverénnym frontmanom kapely, ale ani jeho dvaja kolegovia v ničom nezaostávali. Basák Jason Casanova, ktorý nastúpil do radov kapely v roku 2007, krátko po vydaní albumu Sasquatch II, výdatne pomáhal s vokálmi a taktiež sa blysol veľmi uvoľnenou hrou s niekoľkými skromnými sólo výjazdmi. Spolu s bubeníkom Craigom Riggsom, akoto služobne najmladším členom tuho držali rytmiku kapely. Najviac prekvapil samotný Riggs, ktorý len nedávno – teda pred nahrávaním novinky „Maneuvers“- nahradil zakladajúceho člena Ricka Ferranteho. Nielenže bola jeho hrá zemitá, kombinujúca silný úder a groove Johna Bonhama (Led Zeppelin) s ťažkopádnosťou Jimmyho Bowera (Down, Crowbar), ale dokonca sa v novinkovej skladbe „Bringing Me Down“ zhostil aj spevu v refréne a aj keď to nerád hovorím, farbou hlasu aj vokálnym rozsahom prešťal samotného Gibbsa. Keď už hovoríme o Gibbsovi, tak ten strúhal lahodné rockové sóla, pri ktorých sa väčšinou promenádoval v strede pódia, čo koncertu ešte viac pridávalo na...

Čítaj ďalej