ROZHOVOR – ERYN NON DAE.: „Sme si plne vedomí tej depresívnej nálady, ktorú vieme nastoliť počas našich koncertov“
okt17

ROZHOVOR – ERYN NON DAE.: „Sme si plne vedomí tej depresívnej nálady, ktorú vieme nastoliť počas našich koncertov“

Zverejnené v okt 17, 2018

FOR ENGLISH VERSION SCROLL DOWN Už od vydania debutu „Hydra Lernaia“ (2009) sú  Francúzi Eryn Non Dae. veľmi svojským a nepredvídateľným hudobným telesom. Ich explozívna porcia hluku a disharmónie, precízne skomponovaná a s klamlivým náznakom chaosu sa na novom albume „Abandon Of The Self“ dostáva do neprebádaných teritórií a nutné povedať, že ani signifikantná odbočka k náladotvornému a melancholickému vyzneniu nijak neuberá týmto žabožrútom na intenzite. O samotnom nahrávacom procese novinky a dlhej pauze, ktorá tomu predchádzala, živote v kapele, minulosti, prítomnosti, ale aj budúcnosti Eryn Non Dae sme sa rozprávali s basgitaristom Mickaelom André. Zdravím ťa Mickael. Najprv mi dovoľ zablahoželať Vám k výbornému tretiemu dlhohrajúcemu záseku „Abandon Of The Self“. Od jeho vydania ubehlo už viac ako pol roku, avšak časom album len a len rastie. Úprimne, považujem ho za váš zatiaľ najsilnejší počin. Takže prvá otázka: Čo sa stalo medzi nahrávkami „Meliora“ a „Abandon Of The Self“? Ako vôbec začal kreatívny proces pre „Abandon Of The Self“? Išlo o dlhú sumarizáciu nápadov, ktoré ste zbierali počas tých dlhých šiestich rokov, alebo sa novinka zrodila spontánne? Ďakujem ! Veľmi ma teší že si si v „Abandon Of The Self“ (ďalej len AOTS) našiel niečo pre seba! Veľa ľudí sa nás pýtalo na ten šesťročný prestoj od albumu „Meliora“ a chápeme, že ide o dlhú dobu, obzvlášť v našich časoch. Hrali sme zopár jednorazových akcií behom dvoch rokov a veľmi zle zorganizované turné po Veľkej Británií. Takže úprimne, tieto koncerty, ale aj iné okolnosti v našich životoch zapríčinili, že sme sa cítili byť kapelou unavení. Teda nie hudbou samotnou, ale všetkým ostatným okolo toho. Vložili sme veľa času, energie a peňazí do kapely a vecí s ňou spojených, takže ukončenie koncertnej šnúry k albumu Meliora katastrofálnym turné po Británií bolo ako dostať poriadnu päsťovku do tváre. Postupne sme nadobúdali pocit, že sa musíme zbaviť frustrácie zapríčinenej tým, že sme nedokázali „Meliore“ dať také promo, aké by sme si boli želali. Nad novým albumom sme začali rozmýšľať okolo roku 2015 a zhodli sme sa, že musíme začať od nuly, keďže sme predtým trochu pracovali na nejakých riffoch a nápadoch, s ktorými sme však neboli spokojní. Takže sme sa v lete 2015 rozhodli začať celý proces len s čerstvými nápadmi a miesto práce na gitarových riffoch sme sa rozhodli pracovať s textúrami, syntetizátormi, bicími rytmami a spevmi ako základmi pre skladby, čo bolo pre nás vcelku zmenou. Album sme zložili a nahrali za menej než dva roky. To je veľmi rýchlo v porovnaní s naším bežným tempom. Nový Album akoby poslucháčovi rozprával príbeh – a to hlavne čo sa kompozície skladieb týka – je to akoby sa názov albumu zhodoval s hudobným obsahom. Opustenie explozívnej stránky, prezentujúcej Eryn Non Dae. na albumoch „Hydra Lernaia“ a „Meliora“ za účelom vyšľapania si chodníčku smerom k niečomu odlišnému,...

Čítaj ďalej
/RETRO/ SEPULTURA – Against – Roadrunner Records 1998
okt06

/RETRO/ SEPULTURA – Against – Roadrunner Records 1998

Zverejnené v okt 6, 2018

Rok 1996 sa ukázal byť pre Sepulturu osudovým. Odchod Maxa Cavaleru mal znamenať okamžitú smrť, kapela sa však rozhodla nehodiť flintu do žita. Keď  postupne utíchla mediálna prestrelka, počas ktorej bolo najviac výstrelov vypálených pochopiteľne z Maxovej strany, nastal čas zaoberať sa budúcnosťou. Osočovaním a ukazovaním prstov na druhých sa nikdy veci nepohnú dopredu a trojica Kisser – Paulo Jr. – Igor Cavalera si toho bola plne vedomá. Najťažšie bolo rozbiť mýtus ich vlastnej neschopnosti, vytvorený predošlým manažmentom Sepultury – resp. Maxovou manželkou Glóriou.  Už pred rozpadom dlhšiu dobu riešila všetky obchodné a zmluvné náležitosti len so svojim manželom a PR tlačilo Maxa mediálne dopredu na úkor ostatných členov. Výsledkom toho Sepultura navonok mnohým pripadala byť viac Maxov projekt, než rovnocenný spolok štyroch hudobníkov (teda tým, čím boli odzačiatku Soulfly). Či bolo rozumné vytiahnuť tieto oprávnené výhrady a neobnoviť Glorii manažérsky kontrakt len pár týždňov po smrti jej  syna Danu Wellsa, nech si už zodpovedia Kisser a spol. sami. Nad dvadsať(dva) rokov rozliatym mliekom je škoda plakať. Max mal po odchode z kapely dvere všade otvorené, netrvalo dlho a na svete boli Soulfly. S bývalým manažmentom Sepultury za chrbtom a plnou podporou vtedajšieho vydavateľa Roadrunner to mal neporovnateľne ľahšie než jeho ex-kolegovia. Tí odchodom Maxa prišli o viac než o frontmana. Došli aj o zabehnutý biznis model a v tom istom vydavateľstve boli preradení do B-ligy ako neperspektívna kapela, ktorá musí všetkým dokázať právo na vlastnú existenciu. Veru, „No Max. No Sepultura“ zaznieva ešte dnes, dvadsaťdva rokov po Maxovom odchode. Osobne si myslím, že aj keď sa Maxovi vtedy nedal odoprieť akýsi vizionársky inštinkt, jeho vplyv na Sepulturu býva mierne preceňovaný. Gro toho, čo pre mňa robilo Sepulturu príťažlivou, mimo povrchného faktu, že sú z Brazílie, bolo fantastické tribálne bubnovanie Igora Cavaleru a okamžite rozpoznateľná hra môjho obľúbenca Andreasa Kissera. Tieto dve nezameniteľné ingrediencie sú zároveň dôvodom, prečo Max nikdy nedokáže zreplikovať sound svojej bývalej kapely s najatými hudobníkmi. V tomto ohľade mi duch Sepultury  pripadal byť vždy viac prítomný na Kisserovskej strane barikády. Roku 1997, po neúspešných Andreasových pokusoch chopiť sa mikrofónu sa kapela rozhodla vyhlásiť konkurz na speváka. Prelúskať sa kvantom nahrávok od obrovského počtu záujemcov bolo nad ľudské sily, najmä keď sa opustená trojica rozhodla, že nový člen by mal byť hlasovo niekde inde než Max. XY hlasových kópií bývalého frontmana však viedlo akurát tak k frustrácii. Svoju verziu skladby, z ktorej sa neskôr stala „Choke“, poslal kapele aj Chuck Billy z Testament. V jeho podaní síce vôbec nie je zlá, vizuálne by som si ho v Sepulture však nedokázal predstaviť. Post nakoniec získal vtedy 27 ročný Afroameričan, vzhľadom pripomínajúci beštiu z filmu predátor – Derrick Green (táto podobnosť neunikla ani pánom zo Slayer, ktorí si počas spoločného turné so Sepulturou v roku 1998 Derricka podpichovali, že v prvom filme bol lepší)....

Čítaj ďalej
VOIVOD – The Wake – Century Media 2018
okt02

VOIVOD – The Wake – Century Media 2018

Zverejnené v okt 2, 2018

Čím starší, tým lepší? Aspoň tak mi pripadali Voivod hneď po zverejnení prvého singlu z novinky „The Wake“ – úvodnej skladby „Obsolete Beings“ a cez leto nás preniesli ešte dve rovnako silné lastovičky „Always Moving“ a „Iconspiracy“. Bubeník  Michael „Away“ Langevin veru neklamal, keď v rozhovoroch o novinke tvrdil, že ide o klasický Voivod s novým prístupom. Zvlášť keď si človek zráta 35 rokov na scéne, prežitie vlastnej smrti (pôvodný gitarista Piggy podľahol rakovine v roku 2005), dlhé obdobie rekapitulácií (albumy Katorz, Infinity) a úvah o tom, či to má bez Piggyho zmysel. Ako sa ukázalo za tu dekádu, čo v kapele pôsobí jeho nástupca Daniel „Chewy“ Morgrain, kedysi to frontman krajanov Martyr (s kľudom ich môžeme označiť za deathmetalových Voivod) a krátko aj druhý gitarista Gorguts (album „From Wisdom To Hate“), zmysel to rozhodne malo!!! Päť rokov dozadu nás comeback  „Target Earth“ rozflákal na kašu a ani odchod (či vyhadzov?) pôvodného basáka Blackyho kapelu nijak nespomalil. Do rozbehnutej a znovuzrodenej legendy nastúpil  Dominique „Rocky“ LaRoche, čakanie na nový album premostilo výborné EP „Post Society“ a to čo prišlo tohto roku, je možno…ok, srať na recenzentskú opatrnosť.. JE URČITE NAJLEPŠÍ ALBUM KAPELY OD ČIAS ZLATÉHO TRIUMVIRÁTU KILLING TECHNOLOGY – DIMENSION HATROSS – NOTHINGFACE. Kapela však nezabúda ani na svojho času vlažne prijatú, avšak plnohodnotnú odbočku „Angel Rat“ či nedocenený magnum opus „The Outer Limits“. Všetky poznávacie znaky Voivod sú tu zastúpené v miere vrchovatej, posunuté do novej dimenzie, jeden by chcel povedať že až smerom k vesmírnemu prog rocku. Chewy na svojej gitare strieľa psychedelické motívy prekrývané technicky vycibrenými momentmi, ale aj klasickou thrashovou masärčinou no a na vrch pridáva nadstavbu v podobe nádherných gitarových sól. Snakeov punkový „kňourák“ neznel takto dobre už dekády, dokonca sa púšťa aj do vrstvených harmónií, Rockyho basa do bodky vyplňá spodný priestor no a Away do toho neskutočne uvoľneným spôsobom spúšťa biciu mašinériu. Všetko tu je podané v intenciách tvorby Voivod, avšak sviežo, energicky, akoby sme snaď ani nehovorili o veteránoch, čo od roku 1984 inšpirovali viac kapiel, než je v Indií bohov. Neskutočná hĺbka a prepracovanosť aranžmánov bez mätenia poslucháča. Viac než kedykoľvek v minulosti sa Voivod približujú k štatútu ikon ako King Crimson či Pink Floyd, viac než kedykoľvek za posledné dve dekády vstrebávajú do svojej tvorby prekvapivé momenty a že ich je teda požehnane. Nuda nehrozí. Keď kapela v „Iconspiracy“ vystreli motív, ktorý by ste skôr čakali v symfonickom black metale, nepôsobí to ako päsť na oko, ale naopak – krásne zapadá do koncepcie skladby. Nič tu nie je nasilu zmontované – „The Wake“ je totiž ako vírus, ktorý si pomaly, ale s istotou podmaňuje celý Váš organizmus, až nakoniec nie je úniku. Je to profesorská ukážka vrcholných kompozičných zdatností – je to jednoducho totálny masaker! Tam kde „Target Earth“ úspešne revitalizovalo Voivod pre 21. storočie, hľadí „The Wake“...

Čítaj ďalej
YOB – Our Raw Heart – Relapse Records 2018
sep19

YOB – Our Raw Heart – Relapse Records 2018

Zverejnené v sep 19, 2018

Utrpenie vraj formuje charakter. Alebo inak povedané, keď je človek v loji, po vyhrabaní sa z neho prichádza silnejší. Klišé xy-krát omleté a zhrnuté vo výroku „Čo ťa nezabije, to ťa posilní“ sedí na ôsmy album oregonských náladotvorcov YOB ako riť na šerbel. Svoje o tom vie aj Mike Scheidt, líder tohto dnes už kultového tria. Prednedávnom totiž zabojoval o holý život, keď ho hnusná marha s názvom divertikulitída (tiež som vtedy počul o tom ochorení po prvý krát, i keď vraj v dnešnej uponáhľanej dobe nejde o žiadnu raritnú záležitosť) dohnala na pohotovosť a skúsila to rovno aj na cintorín. Našťastie sa z toho Mike do troch týždňov vystrábil a dnes funguje vcelku normálne. A my môžeme mať radosť z nového albumu YOB. No a akého albumu!!! Osobne si myslím, že YOB v roku 2018 servírujú jeden zo svojich najsilnejších momentov.  Sú síce kľudnejší, priamočiarejší, možno by jeden chcel povedať že pesničkovitejší, čo mimo iné dokazuje ich zatiaľ najvyšší počet skladieb za album (až sedem), ale stále si zachovávajú vlastný punc originality. Nečakajte totiž žiadne lacinosti, skladby YOB stále disponujú ukrutne dlhou stopážou, ktorá poskytuje priestor na vychutnanie všetkých tých nádherných, akoby v slučke sa opakujúcich momentov. Nesústreďte sa však pri počúvaní na čísla neustále pripomínajúce dĺžku tej ktorej skladby. Ako tvrdil Bruce Lee vo svojom poslednom filme Enter The Dragon: „Je to ako prst ukazujúci na mesiac. Sústreď sa len naňho a unikne ti všetka tá nebeská nádhera“. Novinka mi svojím emocionálnym náporom, intenzitou a paradoxne aj uvoľnenosťou v mnohom pripomína album „Honor Found In Decay“ od nestorov Neurosis.  Album Oaklandských praotcov post-metalu z roku 2012 sa tiež neniesol v znamení objavovania nových zákutí, kam posunúť svoju tvorbu, ale zato exemplárne demonštroval všetky najsilnejšie stránky kapely, všetky nazbierané skúsenosti a to zahustené do neskutočne kvalitatívne vyrovnanej kolekcie skladieb. YOB a Mike Scheidt sú na tom v roku 2018 rovnako. „Our Raw Heart“ je s troškou nadhľadu elektrifikovanou verziou Scheidtovho skvelého sólo počinu „Stay Awake“ a to ako prístupnejšou formou komponovania, tak aj osobnostnou rovinou zvýraznenou v textoch, posilnenou o nedávnu zaťažkávajúcu životnú skúsenosť.  Zverský rev tu prevažne ustupuje expresívnemu čistému vokálu, či už je to v skvelej úvodnej „Ablaze“ alebo v absolútnom vrchole „Beauty In Falling Leaves“, ako to 16 a pol minútovej óde na radosť z vecí bežných. Práve tu strúha Mike asi citovo najviac zafarbenú melodickú vokálnu linku v celej histórií kapely a pokiaľ vyložene hľadáte soundtrack k tohtoročnej jeseni, ktorá k nám za dva dni snáď dôjde nielen kalendárne, ale aj fyzicky, tak ste ho práve našli. Brutálnejšiu stránku YOB perfektne prezentuje „The Screen, kde sa riffová práca v slohe pohybuje niekde medzi Celtic Frost a Morbid Angel, podporená ťažkopádnym a jednoduchým bicím rytmom. Mike si tu dokonca strihne poriadne „ugh“, ktoré má metalový fanúšik skôr spojené s Thomasom Gabrielom Fisherom. Zato refrén sa nesie znova v plíživo melodických vodách a je zase raz brilantný. Titulná vec...

Čítaj ďalej
Alice In Chains – Rainier Fog – BMG 2018
sep11

Alice In Chains – Rainier Fog – BMG 2018

Zverejnené v sep 11, 2018

Pri opakovanom počúvaní novinky „Rainier Fog“ od mohykánov seattleskej vlny Alice In Chains sa mi chtiac nechtiac vyplavovali na povrch dve myšlienky. Najprv teda tá pozitívna – AIC sú stále vo forme, tvoria poctivú muziku bez akéhokoľvek pátosu, nejde o lacné polotovary a holý fakt, že si medzi jednotlivými nahrávkami dávajú prestávky 4-5 rokov, svedčí o tom, že sa nesnažia nič uponáhľať, nedajbože dojiť úspech, kým sú stále v kurze. Vec druhá – akokoľvek je mi to proti srsti, musím „Rainier Fog“ kvalitatívne zaradiť na koniec ich diskografie. Niežeby išlo o zlý album, ale predsa len máme už viac ako dva týždne od vydania a aj po intenzívnom počúvaní mi tretí zásek s Williamom DuVallom za mikrofónom nejde pod kožu (rátate správne, William má teraz na konte rovnaký počet albumov s AIC ako nebohý Layne Staley). Resp. mám problém ho vôbec dopočúvať do konca. Aj cez naozaj veľmi nadštandardne odvedenú inštrumentálnu stránku vyznievajú niektoré skladby mdlo a bez života. Rozmýšľal som prečo – však štúdiový návrat AIC z roku 2009 bol absolútne suverénny, kapela nadviazala tam kde skončila v roku 1995 s tripodom a priniesla skvelý materiál. Mantra fundamentalistického kresťanstva o tom, ako sem „diabol poslal dinosaury“, si za tie roky od vydania nakoniec tiež našla ku mne cestu. Dnes ju totiž považujem za veľmi solídnu nahrávku so svojskou atmosférou, v podstate DuVallovský ekvivalent oného trojnohého psa. Na druhú stranu –  už tu boli náznaky kompozičných postupov, ktoré by mohli AIC v budúcnosti doviesť do slepej uličky. A k tomu si myslím, že došlo tohto roku. „Rainier Fog“ je skrátka v pohode. A neviem či to na AIC stačí. Čo mi vadí je presýtenie vokálnymi harmóniami. Presne to, čo bolo kedysi na Alici z krajiny reťazí jedinečné, sa teraz obracia proti ním. V podstate svoj trademark nacpú takmer do každej skladby, aby nám bolo jasné, že ide o Alice a aj v skladbách, ktoré DuVall spieva sám (je ich trochu viac než na predošlom albume), si tie vokály pre istotu navrství. Prekvapivo tu absentujú vokálne linky, ktoré by dodali skladbám potrebnú šťavu. Ako by napríklad znela taká „Red Giant“ keby jej DuVall dal taký drajv, aký mala „Last Of My Kind“ z comebackovej placky „Black Gives Way To Blue“? No brutálne, kompozične ide totiž o jednu z najzaujímavejších vecí od kapely za celú ich kariéru. Avšak takto sa to vezie furt len v jednej rovine bez vrcholov a pádov. To isté platí aj pre priamočiaru titulnú skladbu, ktorá ponúkne nejaké zimomriavkové momenty až v polovici skladby. Úvodná skladba a pilotný singel „The One You Know“ je skôr zaujímavá vďaka disharmonickému Cantrellovmu riffu, vzdialene pripomínajúcemu Hendrixovskú klasiku ´Purple haze´. Peknými akustickými aranžmánmi disponuje „Fly“, harmónie DuValla a Cantrella vcelku fungujú, avšak aj tu sa deje rovnaká kuleha, ktorá mi vadila už na „The Devil Put Dinosaurs Here“ – Cantrell sa vokálne...

Čítaj ďalej